Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

utorok, 25. apríla 2017

NA KOPEC!

Málo kto tuší, že aj my máme niekoho, niečo, čosi, ako slávneho Cimermana, akurát tento náš hrdina bol úplne z iného súdka, či skôr z fľaše. Svoju slávu prežíval na horách, v prírode, pretože ako vždy vravel, bol vášnivým turistom, lezcom, jaskyniarom, či bezdomovcom a ešte kadečím iným, pretože sa neustále presúval po krajine a to rozličným spôsobom. Chodil, doliezal, aj sa plazil, hocikde a tak miesto trvalého bydliska mu nevedel prideliť žiaden obecný úrad. Preslávil sa v povedomí ľudí, keď mal zámer vystúpiť na svoj vysnívaný vrch, aby si pekne zhora pozrej krajinu, kde poznal každý jej kúsok. Vcelku sa podaril, ale až na ktovie aký pokus, pretože cestou stretol vždy nejakého kamaráta a tak sa cesta znenazdajky zmenila, takže namiesto vo Vysokých Tatrách sa ocitol v Malej Fatre, kde mu ponúkli vzhľadom na správanie a výzor hrať medveďa na vystrašenie turistov, či ako náhradu pre vylovený miestny poľovný revír, inokedy popíjal víno v jaskyni v Domici, či hľadal stalagmity v pivnici vo Vínnom, čo malo byť pôvodne naopak. Naposledy sa ocitol až v Domažliciach, kde ho vtiahli spomienky na historickú bitku, hľadajúc nejaký meč vhodný do šrotu.
Celý pokus mu trval síce dva mesiace, čo bola celá jeho dovolenka, péenka a neplatené voľno, či čo to mal dohromady, ale stálo to za to. Musel sa cestou nejako živiť a tak si dohodou o vykonaní práci a prihlásením sa do sociálnej poisťovne, zarábal ako potulný spevák, či zberač kovov najmä cestou pozdĺž železnice, čím nadobudol slušný peniaz, aby si mohol dovoliť návrat pod svoj vysnívaný kopec a financovať tak celý výlet. Občas sa síce objavil anonymne v telke, ale bolo to vždy len v čase televíznych novín, ako zmienka o hľadaní nejakých páchateľov čo kradnú železo a kovy a tak sme si mohli domyslieť, kde sa práve nachádza a ktorým smerom ide. Ako spevák nestál za veľa a tak vždy zvalil svoje neúspechy na svoje večné prechladenie pri bivakoch v prírode a stravu po záruke, keďže nakúpenú stravu konzumoval so značným oneskorením, pretože najprv si zvlažoval hrdlo, až potom sýtil žalúdok. Uplatnil sa väčšinou pri zborovom speve, v čase keď miestny spevácky spolok už prestal rátať počet pohárov na stole. Tí mu občas zatlieskali aj naliali. Triezva časť osadenstva pohostinstva, ktoré je registrované na živnostenskom úrade, mu však vtedy vždy rada ukázala cestu do inej krčmy.
Ale, ako to bolo na tom výstupe. Unavený a mierne dezorientovaný svetovými stranami, pretože pôvodne neplánoval výstup na svoj kopec z českej strany, sa pretĺkal obcami, mestami, pastvinami, lesmi až pod onen kopec, pretože nevidel, či skôr nenašiel turistické značenie. Pohľad na kopec odspodu ho mierne vyľakal svojou výškou. Bača, u ktorého sa zastavil na salaši, ktorý je tiež registrovaný na živnostenskom úrade, mu poradil, aby tam nešiel, že bufet na vrchole už nefunguje a čo by tam tak mohol robiť,...
„...keď nietô si tam aňi kďe vypiť. A pozri si to radšej na interňeťe... na   f e j s b u k u ú ú...“ 
odprevádzal ho bačov mohutný reklamný hlas dolinou, spolu s anglickými titulkami pre zahraničných turistov, keď sa napasaný z bačovej klobásy obohatenej o éčka zo supermarketu, hen - tam v ďalekej doline a značkového syra od značených, značkových oviec, hen - tam na značkovom zaéčkovanom grúni, náhlil na vysnívanú horu.
Ale to už náš hrdina nevnímal. Obarený vôňou lúk, lesov, na ktoré nebol vôbec zvyknutý, pretože zase až tak veľa na tých horách nebol, ako to pôvodne tvrdil na jednom z predchádzajúcich brífingov a tak trocha zmátožený aj bačovou päťdesiatdvojkou, nepriznanou v jednoduchom účtovníctve a pivom neznámeho druhu a pôvodu, taktiež nepriznanom v účtoch, od baču, podnikateľa to registrovaného na živnostenskom úrade, si to mieril priamou cestou k vrcholu sledujúc svoje gé-pé-es. Cestou predbiehal iných nadšencov, ktorí nevedeli, že bufet je zrušený a to tak rýchlo, spoľahnutý na svoju navigáciu, že minul vrchol aj s bývalým bufetom, z ktorého miestni počerní občania nezapísaní v registri občanov chotára či priľahlých obcí, nechali len základy a začal zostupovať na druhej strane kopca. Až stretnutie s nikde neregistrovaným medveďom ho primälo otočiť sa a behať späť. Tentoraz vrchol neprebehol, pretože tam už hlučná skupina turistov hlučne a hlavne neslušne nadávala. Keďže nadávali, pridal sa k nim, čím vzniklo medzi nimi hlboké priateľstvo.
Nič to ale nezmenilo na fakte, že takto spoločne všetci boli smädní. Turisti registrovaní na ministerstve ako záujmová skupina, zacítiac všeobecne známy pach päťdesiatdvojky z huby nášho hrdinu, ho obstali, zaujmúc hrozivý postoj, začali sa ho štuchancami vypytovať na obsah jeho batoha a aj na trasu jeho výstupu, aby tak získali informácie o zdroji občerstvenia a najmä o sortimente návykových látok, účinným to zdrojom napĺňania štátnej kasy.  
„Prišiel som z Čiech“ jachtal pokrčený a schúlený, ale už inak nadávajúci hrdina na zemi pri svojom vyprázdnenom, vyvrátenom, pôvodne značkovom batohu, ukazujúc iluzórnym smerom na sto kilometrov vzdialenú hranicu. Turisti pochopili českú pohostinnosť, aj pôvod zápachu a kopnúc ho do sedacej časti, mu dali pokoj, pretože v bagli našli zbytok klobásy a plnú pivovú fľašu so žltkastým obsahom. 
„Fuj ščanky“ poznamenali viacerí, ale pili tú svetložltú tekutinu ďalej, keďže smäd je smäd, podávajúc si ju kolegiálne dokola.

Náš hrdina sa zo zeme priblbo usmieval. Sľúbil totiž bačovi, že cestou dole odnesie do mestskej nemocnice jeho moč k obvodnému na rozbor.  

TURIZMUS DAGDZE NA VYHODZE

 „Ide Vám vlek?“
„Neznam.“
„Pôjde?“
„Neznam.“
„Máte niečo dobré k jedlu?“
„Neznam, bo kuhar sebe bere najľepše meso domu.“
„Prosím si nealkoholické pivo.“
„Dobre.“
„Ale ja som chcel nealko, nie dvanástku!“

„A to ne jedno?“

MAGNET

Vždy mi vraveli, že priťahujem situácie. Nuž predstav si takúto situáciu: vo svojej stavbárskej praxi mám za sebou hromadu služobných ciest, rokovaní, ale jedna bola tou, čo zodpovedná myšlienke tohto textu.
Vycestovali sme vtedy v lete do okresného mesta. Cestou, už na mieste sme mali chvíľu času, akurát tak na odskočenie si. Vystúpili sme z auta v stromovej aleji na hlavnej ulici. Len čo som zabuchol dvere auta, v tú chvíľu asi z preľaknutia nejaký väčší vtáčí domorodec vykydol zo stromu celý obsah svojho hrubého čreva na moju, vtedy ešte hustú hrivu. Placlo mi to tak presne, že sa nič neprejavilo na pleciach, ušiach, krku, či čele. Trefa. Kolega čo to videl, nevedel či sa má smiať, alebo či mi to má zoškrabovať. Zvolil prvú možnosť. Robil mi aspoň doprovod do blízkej reštaurácie. Zatiaľ čo on pútal pozornosť personálu objednávkou čohosi, čo malo ukľudniť môj psychický stav, ja som zatiaľ prekĺzol do blízkeho WC. Nikým nevidený som strčil svoju postihnutú hlavu do umývadla a za pomoci mydla som sa snažil neutralizovať najmä pachy v studenej vode. Personál sa nestačil čudovať, keď som o hodnú chvíľu opustil vécko a prišiel do jedálenskej miestnosti vyzerajúc, že som sa tam kúpal. Na podlahe cvrkajúca voda z hlavy, značila moju tŕnistú cestu. Samozrejme, že som vylíčil personálu svoju nehodu, aby sa v najbližších hodinách mali na čom baviť a chechtať sa.
Služobka dopadla dobre. Akurát som nabádal kolegu, aby fajčil ako rušeň, aby prekryl šíriace sa pachy odo mňa.
A v zime? Tiež ma šťastie neopúšťalo. Lavínka zo strechy rovno na mňa. Čo už? 
Alebo. Ako výškari sme čistili svetlíky na streche haly. Bilancovali sme výkon vtedajšieho jesenného dňa. Sediac na rebríkoch opretých o svetlíky sme sledovali obrovský kŕdeľ košických vrán v povzdiali. Kamarát, ktorý si to z nimi už dosť užil, keď ho zbombardovali v parku, keď ich vyrušil prechádzajúc pod stromami, na ktorých tí vtáci spali, vyriekol:
„Stav sa, že nás oserú.“
„Cha-cha, veď nás ani nevidia,“ oponoval som
Videli. Veľkým oblúkom ako lietadlo pri pristávaní, si nás zmapovali a za silného škreku narovnali kurz rovno na nás. Museli sme vyzerať ako dve stratené bytosti uprostred šírej púšte, či mora, ale dobre viditeľní na pozadí monotónnych sklenených lesklých svetlíkov. Lebo strecha bola veľká, bez šance v tú chvíľu ujsť.
„Stav sa, že ma trafia,“ vyratúval svoje šance kamarát, ktorému sa aj v tejto osudovej chvíli, čakajúc na neodvratnú udalosť, stále chcelo stavovať sa. To už som nepovedal nič, vidiac vtáčie nástrelné bomby padajúce koridorom na sklenené svetlíky smerujúc presne na nás. Už sme len odovzdane čakali na svoj osud, dúfajúc v čo najmenšie naše škody. Kamarát to schytal na čiapku a ešte na montérky, mne sa ušlo na montérky. Takže vyzerajúc ako v maskáčoch sme to na ten deň zhnusene a smadľavo zapichli.

Tých príbehov bolo neúrekom a ešte dnes pociťujem, že sa okolo mňa vždy niečo zomelie. Úsmevné. Lebo vraj hovienka prinášajú šťastie. Mne priniesli, to čo som opísal. Mám to ja ale šťastie!

VRCHOLNÝ SMÄD

S Lacom, ktorého som ešte nepredstavil, pretože to je iný Laco, nie Laco – Dušan, po ktorom sme pomenovali kus svahu na Jahodnej, sme dlhšie plánovali vybrať sa na ten náš najvyšší kopec u nás. Rozmýšľal som o nejakej pohodovej ceste, aby to bolo krajinne zaujímavé, nie príliš lezecky ťažkej a zase nie o tradičnej vodcovskej a niečo, čo som ešte neliezol. Pokiaľ sme sa definitívne dohodli na termíne, vymyslel som plán a na pivných stretnutiach ho poučoval o princípoch lezenia, poukazoval nejaký matroš, čo je to železo, čo vláčime na vysokohorské túry. Laco totiž videl lano akurát tak v telke. Školenie a bolo ich viac, bolo  úplne v teoretickej rovine. Tuším som mu dal siahnuť na sedačku, karabínky, skoby, nejaké hexíky, slučky a to bolo asi tak všetko. Poučovanie o výstroji som považoval za nosenie dreva do lesa a tak som odporúčal, aké veci vziať na skalu, do dažďa, na noc a podobne. Skrátka plánoval som bivak v doline a v stene, respektíve na hrebeni, na Dromedárovi či niekde v oblasti vrcholových partií Gerlachu a jeho veží. Lebo cestovanie a prístup, výstup,  zostup, návrat niečo trvá a lámať časové rekordy v tejto zostave a neznámom teréne asi nebudeme.
Stretnutie na vlakovej stanici bolo bežnou konverzáciou, o tom, čo všetko sme mali zobrať a čo sme naozaj zobrali. Laco sa pochválil kúpou nejakého spacáku.
 „No uvidíme“ zhodnotil som zrealizovanú kúpu v akciovom predaji istého supermarketu, kde cena dávala tušiť, o čo ide.
Ďalší čas sme trávili vo vlaku, tatranskej električke a výšľapom na Batizovské pleso od Vyšných Hágov, preverujúc našu odolnosť v letnej podvečernej horúčave. Vidina niekoľko hektárového plesa plného chladnej vody, bola silne motivujúca. Podvečer tesne pred zotmením nás upozorňoval na potrebu zloženia našich nákladov a nájsť si bivak, miesto, kde si pohovieme. V pohodičke sviežej trávy pri plese, blízko vody. Môj typ na rovinke pekne vystlatej trávou sa Lacovi nejako nepozdával. Mne hej. Ale čo, klient je klient. Laco vybral nejakú naklonenú časť trávy medzi kosoškou v blízkosti potoka z plesa. Mňa predstava nočného šmýkania sa v spádnici po rosou pokropenej tráve ma vôbec nenadchýňala. Ale privolil som nech to teda tak je. Laco vytiahol niečo, čo malo byť spacákom. Už len predstava, že bol kúpený napochytro v nejakom obchodnom reťazci, mi naznačovala, že tento a nielen tento bivak, bude problém. To čo vypadlo z Lacovho bagla mohlo byť hocičo, no spacák nie. Spadlo to do trávy a nadobudlo tvar ako koberec, karimatka, skrátka vôbec to oproti zbalenému stavu nezmenilo tvar, čo sa týka hrúbky. Žiadne napučanie. Ani žiadne nasledovné šuchorenie mu nepomohlo. Hneď som zhodnotil naše šance.
„Vydržím aj bez spacáku“ snažil som sa Lacovi pomôcť, dúfajúc, že ho takto zachránim, vidiac, že má zo sebou len flanelku a tenkú prešívanú bundu. Laco sa nedal a trval na svojom. Augustová noc bola v podstate veľmi príjemná, takže som sa vo svojom páperaku potil a vetral som ako sa len dalo. Zaspávali sme vedľa seba, čo sa v priebehu noci výrazne zmenilo. Vďaka konfigurácií terénu sme sa ráno zobudilo od seba vzdialení asi 10 metrov. Laco sa nevyspal a bolo mu zima.
Raňajky, balenie, výšľap od plesa na magistrálu. Našli sme prienik kosoškou a šinuli sa širokým chrbtom do hornej časti kotla, odkiaľ sú pohľady do oblín kotla. Vľavo vidím vežičkový Dromedárov chrbát, čo má asi 4 Urbanove veže. Nedajú sa  rozpoznať, ktorá je ktorá. Zdalo sa mi logické cestu narovnať, čím sa vyhnem nejakým vežičkám na začiatku hrebeňa. Naviazali sme sa a pustili sa do prekonávania rebierok, na strane kotla, ktoré napodiv oproti prvotnej predstave akoby pribudli. Išlo o mixy skaly a tráv, drobnej sute, všetko v traverze hrebeňa. Tak sme sa pozvoľne blížili ku hrane hrebeňa. Posledná veža z hrebeňa to z našej pôvodnej strany nepustila. Vľavo pod nami stienka z hrebeňa, čo bola podľa pôvodných popisov za lezeckú dvojku, pokiaľ to bolo popisované miesto, no na dvojku to nijako nevyzeralo. Tak sme to jednoducho krátko zlanili do sutinového žľabu tiahnuceho sa dole na dno Batizovskej doliny, ním kúsok na hrebeň do štrbiny. Laco to ohodnotil, že sme mohli stúpať ním. Chodecký terén a trocha vyšľapaný kamzíči chodník nás sprevádzal do vrchnej časti pod Kotlový štít. Odviazali sme sa. Tam to bolo málo prehľadné a všetky vežičky, zuby mi pripadali rovnaké a boli všade okolo a aj ich výška vyzerala podobne, takže sa ťažko rozoznával hrebeň. Zhodnocoval som, kde je Kotlový, takže som obzeral terén v traverze kotla po Lavínovú lávku, kde pohľad dole do Karčmaráku ma uistil o polohe. Takže návrat ku Lacovi, ktorý už medzi tým stratil dôveru v moje vodcovské schopnosti a potom kúsok do Štrbiny pod kotlovým štítom, kde povzbudzujem Laca a ukazujem mu dopingový pohľad na Gerlach a jeho vrcholové partie.
„Tam pôjdeme až zajtra“ zhodnocujem čas.
Hľadám niečo rozumné pre nocľah. Našiel som polojaskyňku, tak pre jeden a pol chlapa, tesne nad chodníčkom, ktorý je tu vyšliapaný, pretože sme na klasickej vodcovskej trase z Velickej próby. Vystielam bivak drobnou suťou a obraciam skalky. Laco miesto ofrfle a chce spať poniže mňa na chodníku.
Ráno je fajn, akurát Laco sa sťažuje, že je nevyspatý a že mu v noci teplo nebolo a že pochodoval na zohriatie. Chystáme raňajky a značnú časť vody zo zásob vlievame do ešúsu.  Neviem nájsť oheň, tak konštatujem, že budú studené. Laco zareagoval po svojom a trištvrte litra vody vychrstol na zem. Znehybnel som.
„Prečo?“
„Lebo ešús mal na okraji mastný pásik.“
Išlo o zbytok predošlej večernej sáčkovej polievky. Tenučký masný prúžok pozostatok chudobnej sáčkovej polievky na kraji ešúsu. To nám ten deň pekne začína! Posilnený čokoládou a čímsi sladkým, slaninou a glgom zo zbytkov vody z inej fľaše, sme naviazaný začali liezť traverz západnej steny. Pohoda, hoci ten smäd čo ďaleko predčil naše zásoby, nás kváril k zemi. Vrchol už mal svojich prvých návštevníkov, liezli niečo iné. Bolo ho vidieť prakticky stále. Keď nás míňal, horský vodca čo sa pripojil z klasickej vodcovskej cesty s asi trojčlennou skupinkou, z Laca vyšlo:
„Prosím Vás ideme správne na Gerlach?“
Neviem, čo si vodca aj skupinka v tú chvíľu mysleli, ale ja som myslel, že skočím dole. Tak som to uhral, že
„Jasné, veď ideme na Rysy, kamarát je taký srandista“ a musel som to chvíľu predychávať. Nasledovalo ešte pár rebierok, kde Laco trval na vrcholovom výleze cez padajúci sutinový žľab. Keď sa to začalo hýbať, zlízal som to od vodcu na vrchole poblíž. Mal pravdu. Nejako sa Laco cítil bezpečnejšie na sutiach. Konečne vrchol, cieľ. Dokumentovanie, podané ruky, kúsok suchého jedla a potom dole do Batizovskej, pretože počasie sa schyľovalo k horšiemu. Ide to, až na ten smäd v rozhorúčenom žľabe. Žiaden pramienok vody, snehové pole. Nič. Na spodných reťaziach to zlaňujeme, stretávame trojicu, čo šliape hore. Sú pri sile a tak si Laco pýta o kúsok vody. Nehanbiac sa pridávam sa aj ja. Len dúfam, že im to potom nechýbalo. Dosahujeme dno doliny, na čo Laco nabral dych a mastil si to viditeľným chodníkom ku plesu, nechajúc ma baliť matroš. Smäd sme cestou narýchlo hasili z cícerkov vody na hangu nad plesom. Pri plese krátky oddych, zrátanie stavu a potom už len za dažďa na Sliezsky dom, kde dochádzame za tmy pri jednej baterke. Ubytovanie, posedenie v príjemnej spoločnosti mladej barmanky, nám umožňuje trocha zabudnúť na útrapy. Ráno bolo smädné a sy-chravé, takže mažeme dole do Smokovcov a Popradu a Košíc. Celé to zapíjané nejakým tým pivom. Smäd sa predsa musí dohnať.

nedeľa, 3. februára 2013

Džganka


V turistike to býva tak, že sa všetci delíme aj s tým posledným. Držiac sa tejto zásady v posledný, či ostatný večer nášho viacdenného putovania horami, robili sme inventúru zbytkov zásob z dna našich batohov. Nič moc. Prežili sáčkové polievky, pretože mali dlhú výdrž a radšej sme jedli niečo lepšieho. Vtedy ich mohlo byť v obchodoch tak zo tri druhy. Boli to akési dehydrované vraj mäsové sušené šúľky, raz z ryžou, raz z cestovinou a zeleninou a raz zeleninou a cestovinou. Stále v rovnakej chuti sušeného čohosi.

Kotol s kapacitným obsahom prevyšujúcim počet stolovníkov nabádzal zrobiť ostatný či posledný večer niečo, čo malo byť finálnou bodkou nášho podujatia. Čerešničkou na torte. Hostina. Teda výkvetom gurmánskeho umenia a vrcholom šťastia pre naše zúbožené žalúdky a unavené telá. Aj v tých skromných podmienkach. Malo. Miloš zhosťujúc sa vrchného kuriča a provianťáka zároveň, navrhol, aby sme do kotla vsypali obsah sáčkov s polievkami zo všetkých našich zásob. Tým sme si všetci predstavovali, že si každý v tom guľáši nájde tú svoju akože pochutinku a ešte aj tie ostatné od kamarátov, takže si to spoločne rozdelíme užijeme, pochutnáme. Súhlasili sme. Nazval to džgankou. A že je to bomba.

Do kotla šiel obsah všetkých sáčkov, tuším aj nejaká ryža navyše či kôra zo slaniny. Bol to chudobný sortiment zložiek, pretože tam plávala ryža, cestovina, farebné fľaky sušenej zeleniny, ale najmä napučané valčeky hnedej pomletej a do valčekov vytvarovanej hmoty, čo sa v návodoch prezentovalo ako dehydrované mäso. Takže keď to v kotlíku zabublalo, tešili sme sa ako deti na vianočný stromček. Hladní, nedočkaví, pri žiari ohníka, sme v prítmí letného večera s napätím odrátavali čas na povarenie podľa návodov. Tie boli zhruba rovnaké. Nastavené prázdne ešúsy ku kuchárovi boli stopkami v odrátavaní a signálom k začiatku „poslednej večere“ našej túry. Miloš ešte čosi vykladal o receptúre a ďakoval nám za zverenú dôveru, ale to nás tak zaujímalo...

Plné varechy pariacej sa tekutej hmoty v našich ešusoch bolo dráždidlom pre naše hladné bruchá, ktorému sa nedá odolať. Kto nehladoval neuverí. Pavlovov reflex. Samozrejme, že prvý pocit z jedla každého z nás bol spálený jazyk. Takže chuť sme na čas otupili. Hneď, keď sa sústo dalo riadne prehltnúť a jazyk sa trocha spamätal, nastali naše degustátorské reakcie. Veď darmo, všetci máme nejaké chute a predstavy o jedle. Tu na horách bola stupnica značne posunutá pokročilým stupňom hladu a zníženou schopnosťou hodnotenia kvality vzhľadom k všeobecnej skromnosti turistov na horách, schopných zjesť v istých prípadoch skoro hocičo. Ale v jednom sme boli jednotní. V spoločenskom bontóne. Maglajzová glejovitá chuť, čo zaregistrovali naše oslabené obarené chuťové čidlá na jazyku, neovplyvnila negatívne naše mysle. Spoločenský bontón aj keď v turistike značne uvoľnený bol dodržaný. Ako sme takto rad radom prichádzali na skutočnú chuť obsahu našich ešúsov - teda jedla a Miloš sa rozplýval, že námaha nebola zbytočná a naberal nám ďalšie varechy. Zdvorilo sme všetci začali schovávať ešúsy s bontónovými rečami: „Ani som vlastne som nebol taký hladný, ale skôr smädný“ vyplašene vyšlo z úst jednému z nás, siahajúc po blízkej pollitrovke, vyžal jej značnú časť. Iste to myslel ako prevenciu, čo sme si napokon potom zopakovali všetci. „Chudneme, už nevečierame, dáme si šumáka“ vyhlásili zrazu smädné kočky a zmizli v šere. „Je čas ísť spať“ zazýval umelo ďalší a vypadol na chvíľu do stanu. „Nechám niečo lesu, ja mám dosť“ vyšlo z ďalšieho indiánsky vychovaného turistického kamaráta o chrstol obsah ešúsu do blízkeho krovia.

Rozhodovanie medzi hladom a chuťovým zážitkom skončilo napokon víťazstvom hladu. U všetkých. Aj ja som to vzdal po úpornom vyzberaní uvarených drobkov mrkvy na dne ešusu, lebo tie jediné sa ako-tak nevzdali svojej pôvodnej chuti. Obsah kotla aj napriek úmorným prosbám kuchára skončil na kraji nášho táboriska. Zhodnocovali sme kladnú stránku večere tým, že nás takto lesná zver, zacíti už zďaleka, zhodnotí šance nažrať sa a potom nás obíde veľkým oblúkom.

Aj tak bolo. Ráno sme tú huspeninu radšej prehodili trochou hliny a suchej trávy. Nech sa s tým trápia teraz mravce.

Miloš sa na istý čas nepokúšal byť kuchárom.     

sobota, 19. januára 2013

Biele pumpky


Janko náš turistický jaskyniar nás pozval na túlanie sa planinami Slovenského krasu. Plánovane sme zašli aj do oblasti Silickej jaskyne. Kto nevie, ide o najnižšie položenú ľadovú jaskyňu či priepasť v Európe. Tuším v celej. Nádherný skvost geologických premien vzniknutý aj zrútením stropu pôvodnej jaskyne, čo napája Čierny potok dolnej Gombaseckej jaskyne. Pre spresnenie, zo zrútením stropu sme nemali nič spoločné.

Takže turistická partia, teda my, navigovaní našim Jankom, jaskyniarom telom aj dušou, vzhľadom k jeho menšej výške, či väčšej nížke, sme putujúc rozpálenou júnovou krasovou planinou, dorazili do oblasti Silickej ľadnice. Planina, ktorá je samozrejme bez povrchovej vody s rozpálenými skalnými škrapmi, k tomu páliace letné slnko nad nami v otvorenom teréne, je predstaviteľom stavu núdze o vodu. 

Janko vydal jasný pokyn: „Tu budeme stanovať.“ Súhlasili sme, pretože v krajine vápencových škrapov nebolo príliš z čoho vyberať. Ani nám nič iné neostávalo, než súhlasiť a bolo nám to vlastne jedno. Hlásil sa smäd. „Máme dve možnosti,“ veliteľsky mentoroval Janko, „voda je tam asi päť kilometrov odtiaľ v dedine...“ ukazujúc do neďalekého krovia, kde sme mali tušiť nejakú civilizáciu, dávajúc dramatickú rečnícku pauzu, aby naše zmäknuté mozgy boli schopné informáciu prijať, "alebo tam“ ukazujúc niekde pod nás. „Je to v priepasti Ľadnica“. Uff! Pochopili sme. Hneď sme zvažovali suchú túru päť tam a päť naspäť. Desať kilometrov kvôli vode bolo veľa aj pre ťavu a nieto pre unavených dvojnožcov v páľave letného dňa, no na druhej strane to bolo lákadlom spoznať miestne zvyky v nejakom pohostinnom kultúrno - spoločensko - športovom centre. Samozrejme v zmiešanej mužsko-ženskej partii bolo aj bez žrebovania jasné, ktorá časť populácie by sa náročnej úlohy zhostila. Mal som šancu zúčastniť sa toho. Len či by ostatní trpitelia tak dlho čakali? Kto vie, ako by sme osviežení na tele a duchu našli náš tábor. Alebo ísť po vodu do priepasti? Nejakých 100 metrov pod nami, predsa nemôže byť problémom! Vraj sa to dá, máme aj nejaký matroš. Neriskujeme ďalšie hodiny čakania. Hlasovanie prebehlo veľmi rýchlo. Prosebné pohľady našich dievčat a chlapská česť rozhodla. „Ideme.“ Akísi neviditeľný žreb padol na mňa, Janka a Fera. Jasné. Veď sme ostrieľaní a pevní chlapi. Janko jaskyniar, znalý terénu. Jemu sme zverili svoj osud, pri ceste do podzemia. Fero ostrieľaný turista. Ostrieľaný? Lebo sme si všimli jeho nádherne sa vynímajúce biele nové pumpky, teda turistické nohavice. Ako stvorené na bahnenie sa v blate tunajších zablatených jaskýň! Ja typický recesista, srandista, tvorca situácií, pripravený vždy a všade robiť si srandu a pomôcť. S Jankom sme okamžite vytvorili tichú koalíciu. „Tie pumpky musia dostať krst“, sprisahanecky sme kuli plány proti Ferovým nohaviciam, ktorý ešte navyše nemal ani jaskyniarsky krst v podzemí.              

Lano spustené od zábradlia prístupnej časti Ľadnice ku vstupnému komínu bolo zablatené už len samotným skĺznutím sa po mokrom šikmom ľadopáde pri stene priepasti. Tu bude prvý krst, tešíme sa na prvé vleky na Ferových nohaviciach. Janko ručkuje, ja zlaňujem pomerne položený ľadopádový svah na dülfera, čo znamenalo spúšťanie sa po lane trením omotaného lana stredom cez stehno, blízko chúlostivého miesta, ďalej krížom cez telo, hrudník, späť poza chrbát k ruke. Teda pretiahnutím lana týmito časťami zahlineným mokrým lanom, včítane ľadu, zrobilo lano taký efekt, že odovzdalo značné množstvo svojej špiny na zlaňujúceho. Myslel som si, že Fero nasleduje môj príklad a tešili sme sa na chvíľu, ako sa takto poznačený Fero ukáže pred kočkami. Nastal problém. Fero asi spoznal našu škodoradosť, zmenil zvyklosti a na náš údiv zručkoval po lane bez ujmy na svojom oblečení. 

Druhá skúška bol vstupný komín, čo je sutinový, balvanový takmer zatarasený vstup, do veľkého priestoru, kde sa dá tiež pekne zašpiniť. Po zlezení pod komínom vo vstupnej sále opäť stojí pred nami nepoškvrnený Fero. Skonštatovali sme to svorne v duchu s Jankom a priznali druhú prehru. Dole Janko vo svojom živle obživol a stal sa sprievodcom podzemím. Zišli sme k Čiernemu potoku, napili sme sa do sýtosti, nabrali vody koľko sa len dalo, odložili batohy.      

Popozerali sme útroby jaskyne, dna priepasti. Bol čas návratu, keď Janko vytiahol svoje tromfy. „Trocha sa tu ešte popozeráme“ zavelil nám, čo znamenalo poslušne ísť za ním, lebo sme inú možnosť nemali. Pozamotal nás tak, že sme nevedeli, kde je sever. Ešte sme v tej chvíli nevedeli, akú obrovskú výhodu má domáce, poznané prostredie. „Tade to máme bližšie, pôjdeme tade“ a ukázal v svetle čelovky na čosi čierne pri zablatenom dne, čo mizlo kdesi v stene, či hromade balvanov. Uveriac Jankovi, že je to jediná šanca k návratu na horný svet, sme tento krát v koalícii Fero a ja prikývli. „Počkám na vás a pôjdem za vami, aby som vás vytiahol za nohy z plazivky, keď sa zašprajcujete“ hororovo nás povzbudil Janko. Fajn. Pokiaľ sa zašprajcujeme, má nás kto vytahnúť, utešujem sa v duchu, ale ak nie, zostaneme tu a vyhnijeme. Takú myšlienku som si ani nepripustil a už som sa ležmo pchal do určenej diery. Cítiac strop nad sebou v priestore, kde akoby padol strop a zostal niekde snáď pol metra nad dnom, plazil som sa zodpovedne mazľavým blatom sledujúc svoj každý pohyb, aby nebol mojím posledným. Blato - neblato, vedel som, že ak sa nám podarí vyjsť hore, čaká ma čosi na prezlečenie.

Keď som opustil krivolakú trasu plazivky a vyšiel vo vstupnej sále, stál vedľa mňa Janko. Nechápal som. Figliar jeden, nasmeroval nás do plazivky a pritom to pár metrov ďalej choďákom obišiel. Čistý. Opäť sa zmenila koalícia a to už sme svorne čakali na Fera až sa vynorí pekne zablatený. Sledovali sme zvuky a nadávky z plazivky. Už vidno svetlo, hlavu, telo Fera. Skoro ako pôrod. Ufučaný Fero sa vzpriamil vedľa nás. Osvetľujeme ho z každej strany ako Eifelovku a nechápeme. Je čistý ako ľalia. Janko tiež. Len ja blbec som zablatený ako krt.

Z podzemia sa dostávame vyručkovaním po lane aj s našimi plnými zásobami vody, spôsobom, takzvaným „ruským žumarom“, čo je popísaný spôsob lezenia za pomoci lana. Dievčatá nás vítajú s úsmevom, zbadajúc oťaželé batohy a najmä mňa, čo som sa im musel takmer znova predstaviť, lebo ma skoro nespoznali. Odhliadnúc od možných živočíchov vo vode, bola to napokon chutná večera, či neskorý obed. Janko sa stal hrdinom dňa. Fero bodoval so svojimi stále čistými pumpkami a utešoval ma nejakou putujúcou pollitrovkou. Ja so svojimi špinavými šatami sušiacimi sa na konári som bol hrdinom vlastne tiež, hoci som bol prirovnávaný k istým bahniacim sa tvorom.

Necúvaj pri fotení


Fotenie je súčasť turistiky. Veď je pekné zaspomínať si v pohodlí s kamarátmi popozerať nejaký album z hôr. V minulosti to nebolo digitálne a ísť na kopce z dvoma kinofilmami po 35 záberoch, stál nejaký ten peniaz, takže každý záber sa robil až po dôkladnej analýze kompozície, smeru svetla, nastavenia clony, času, teda expozičných parametrov. Pri diapozitívoch išlo o originál bez možnosti dodatočnej úpravy. Takže zodpovedný prístup.

Schádzajúc z túry v nádhernej letnej slnečnej pohode som sa tiež takto snažil zodpovedne nafotiť scenériu v pozadí s fotogenickými kopcami, v popredí s fotogenickými kočkami z nášho turistického klubu, taktiež s pekným kopčekovým popredím. „Fotka ako lusk“ plánoval som, cúvajúc dole z hôr vyjazdenou poľnou cestou. Cúval som, kočky schádzali oproti mne, v pozadí hory. Pozadie aj popredie... no pekné kopečky. Stále to nebolo ono, lebo sa mi to všetko nevošlo do výrezu záberu. Cúval som stále a stále s hľadáčikom foťáku na očiach. Už - už sa blížila kompozícia, akú som si naplánoval. Ešte aj kočky sa usmievali stále viac a viac, ani som im nemusel dohovárať. Super. To sa už začali smiať. Neviem, nepamätám sa, ako som cvakol spúšť. Skrátka celá poľná cestička bola vyjazdená traktormi a bola všade suchá. Celá dolina, až na to inkriminované miesto. Tam na mňa číhala mláka plná vody a bahna, ako sa na starú mláku patrí. Pochopil som, prečo sa kočky tak usmievali a napokon smiali, nakoniec aj rehotali, čo som už nesfotil. Jednoducho som sa v tej mláke vyváľal, sadnúc so do nej pri cúvajúcom fotení.  

Tuším to bolo na Veľkú noc, lebo kočky mali po celý zbytok dňa akési reči o zmoknutých vajíčkach. Neviem, čo tým mysleli, lebo o chvíľu mi na páliacom slnku od pása dolu mokré zablatené nohavice vyschli a zo mňa sa za každým krokom prášilo ako zo starého koberca.

Pamätám si na skúmavé pohľady miestnych obdivovateliek, čo my hľadeli od pása dole, keď sme zišli z túry dole do dediny doplniť zásoby tekutín. Ako som pri pohľade na seba zistil, určite to nemalo nič spoločné so sexsymbolom, skôr naopak a tak som miestne fanynky preradil do inej kategórie, čím ma prestali zaujímať. 

Vo vlaku som potom presedel na novinách. Domov som prišiel po tme, takže susedky nemali o čom rozprávať.

utorok, 15. januára 2013

Túlam sa horami

Je poobede. Unavený denným pracovným stereotypom a pachtením, dobiehaním času napochytro riešim stav svojho „Ja“ Chcelo by to vyčistiť si dušu a trocha ponamáhať telo. Rozhodnutie je krátke. Bus na ZOO, odtiaľ na chatu Na Hrešnej. Dupáčik zjazdovkou v horúcom letnom popoludní si vyžaduje penivú odmenu. Nezostane pri jednej. Cítim úľavu a opadanie stresov. Družná debata s personálom a návštevníkmi mi pomáha resetovať unavenú dušičku. Tá je potešená pohľadom dole na oparom utopené Košice. Určite sa tam dole všetci niekde pachtia za vidinou svojho šťastia. Všade plno ľudí, zhon, nervozita, apatia. Chlad medziľudských vzťahov. A niekde nad tým dianím, akoby na obláčku pohody sa vznášajú úsmev, dialóg, humor, priateľstvo, človečina, čo ja tak rád. Užívam si pohodu spriaznených duší. Nechce sa mi dolu, do víru všedných dní, kde na mňa všade a vždy čosi číha. Dane, platby, zarobiť na to. Potrebujem ešte ďalšie penivé, aby som nabral odvahu zísť tam dolu. Kladiem si v duchu množstvo otázok, hľadám odpovede. Nachádzam otázniky, aj bez odpovedí. Chápe to niekto? Myslím, že našťastie áno, aspoň niektorí, čo sa stretávame na horských chodníkoch. 

Preto chodím na hory a túlam sa horami.

Jesenné slnko


Plytké jesenné slnko ožiarilo krajinu. Nestačím sa čudovať, ako sa predo mnou príroda predvádza. Paleta farieb, plastický výraz hôr na horizonte. Všetko v oranžovom, či žltom ohnivom šate. S údivom sledujem hravosť vrtkých veveričiek v korune stromu. Pohrávam sa s rojom lienok, čo z odkiaľsi na mňa nalietava sťaby na rozlúčku pred zimou. Ručanie v hlbine lesa vypovedá o neustálom kolotoči prírody, o súboji o láske, o moci, zachovaní rodu pre budúcnosť. 

Kochám sa pohľadom na slnkom prehriate lesné lúky, vychutnávam si čistú oblohu, sledujem výsledky celoročnej práce prírody čo ponúka teraz pre svoje dietky hojnosť zásob na zimu. Nezabúda na nich. Príroda to dobre vymyslela.

Stretávam opozdilcov, čo sa so pozabudli v jesennom skrátenom čase, ktorý sa akosi príliš rýchlo zlomil do tmy. Zrýchľujem krok, aby som sa netmolil po tme. Chcem si ešte užiť plodov jesene niekde v teple chaty, čo vonia človečinou. Pretože jeseň je aj o radosti z výsledkov práce prírody a o hojnosti pred nastávajúcim obdobím zimy. Treba ju nasať, tak ako aj každé iné ročné obdobie. Každé má čosi „pre“ a čosi „proti“. Sú to zákony prírody, nemenné nikým a ničím. Ešte to tak, aby ich niekto chcel zmeniť!

Kŕdeľ divých husí odlieta, svište sa zazimúvajú a ja nostalgicky rekapitulujem uplynulú sezónu, či čas minulý. Spomínam na divoké steny veľhôr, teplé stráne, voňavé lesy, pohodu na chatách, kde stále a stále napácham človečinou. Našťastie. Kujem ďalšie plány, teším sa z budúcich stretnutí. Zhodnocujem. Ešte o týždeň skočím tam, kde by som to rád..., ešte to skúsim aj tam... To už ma bude čakať svadobný závoj dolín, strnulá srieň listov. A vytiahnem na seba aj čosi teplejšieho, aby som si užil novú krásu prírody bez ujmy.

Plytké jesenné slnko ožiarilo krajinu. Nestačím sa čudovať, aká je tá príroda krásna.

streda, 2. januára 2013

Zrodenie Dušana

Vracajúc sa z predĺženého pobytu na chate v rekreačnej oblasti pri vodnej priehrade sme mali ešte nejakú tú hodinku k dobru na autobusový spoj. Čas sme si krátili posedením pred miestnou viechou. Bolo leto, tak to aj dobre padlo.

Maroš šiel do viechy, zrealizovať výmenu tekutín a ja som pokojne čakal na jeho obsluhu. Ako to už býva, osamotený a ešte cudzí návštevník sa stáva stredobodom pozornosti určitých miestnych návštevníkov. Ani Maroš nestihol byť od krčmárky naplno informovaný o takom „miestnom“ a už bol tento pri mne. Slušne sa mi predstavil. „Som Dušan.“ „Som Vlado.“ opätujúc zdvorilo. Rozprúdila sa debata, úmerná hovorovým možnostiam Dušana. Hral som zjavne druhú husle, pretože za chvíľu som už vedel všetko o jeho rybárskych úspechoch. To už prišiel Maroš s penivou nádielkou. Potešila ma predstava, že v tom počúvaní monológu už nebudem sám a nejako naivne som si predstavoval, že sa to nejako podelí dvoma. Opäť známe „Som Dušan.“„Som Maroš.“ Diskusia či polo monológ sa v túto chvíľu zvrtla viac na Maroša. Potešil som sa. Krátka pauzička a už Dušan upiera zrak na mňa. Asi ma nespoznal, lebo sa mi opäť predstavil. „Som Dušan“ „Som Vlado“ zase som opätoval svoje meno. Po chvíli zase Dušan stratil prehľad o spolu sediacich a obracajúc sa na Maroša sa mu opäť predstavil „Som Dušan.“ „Maroš“ odvetil menovaný a konštatoval, že sa už všetci poznáme a prestal sa miešať do dialógu, čo sa medzitým odohrával na mojej polovičke stola. To som si už vypočul piate opakovanie Dušanovho rybolovu. Tak som musel aj ja voľačo pridať, tak, ako sa na správnych rybárskych chválenkárov patrí.

 „To Maroš chytil v talianskej delte remorkéra. Takého sto tonového“ Zdôraznil som vymyslenú hmotnosť a roztiahol som pravú ruku pokiaľ som len mohol, aby som ukázal veľkosť, načo Maroš roztiahol ľavú ruku až niekde nad vedľajší stôl, aktívne sa zapájajúc, tušiac čo bude nasledovať. Ono totiž Maroš v delte istej talianskej rieky fakt chytal ryby. Spolu s ďalšími optimistami tam mal v rámci organizovaného zájazdu povolené chytať ryby. Tak v tej delte mali nahodené svoje udice takým spôsobom, že im silóny vošli až do dráhy ťažných riečnych remorkérov. Tie plávali dosť blízko, pretože im nejaký ťažný čln takto zachytil ich háčiky a ťahal silóny so sebou. Ak nechceli prísť naši rybári o prúty, museli rýchlo rezať. Tak museli aj oželieť svoje obrovské úlovky.

Náš Dušan ani brvou nepohol a typickým rybárskym výrazom odpovedal: „Ja som tiež takého remorkéra chytil hen pod priehradou“ 

Ešte dlho sme sa v autobuse na príhode dobre bavili.

Pri najbližšom stretnutí s kamarátmi sme sa zo žartu predstavili obaja ako „Dušan“ a podávali sme si ruky, akoby sme sa nikdy nevideli. Tak potom v kolektíve vznikli ďalšie mená: Dušan Maroš, Dušan Vlado, Dušan Paľo, Dušan Ľubo. Laco sa pomenoval na Dušanbe.

Takže až niekto stretne nejakého Dušana, ktovie kto to je? Keď nás je toľko.   

štvrtok, 27. decembra 2012

Po koncu šveta

Vždy nám ktosi, čosi sľubuje, predpovedá... a nesplní. Reklamy, včasné platby, či vôbec nejaké, vyššie platy, lepšiu budúcnosť, sociálne istoty. Aj teraz. Mal prísť koniec sveta. A sľubovali to onakvejšie kapacity než tí, čo nám tu takpovediac pravidelne každé štyri roky sľubujú. Čo všetko už nasľubovali! A teraz bola šanca overiť si sľuby a krajne dôveryhodné predpovede. Až z dávnej minulosti. Mali by sme im veriť! Či?

Koniec sveta neprišiel. Pekne ma to vytočilo. Už - už som sa chystal si konca užiť, ako sa patrí a nič. Niektorí si postavili bunkre, odsťahovali sa, vykúpili zásoby v obchodoch, oddávali sa iným radovánkam, aby toho stihli do osudového dňa čo najviac a aby potom v blaženej večnosti mali na čo spomínať. Pokiaľ aj ten onen svet nemal skončiť. Neviem, nepísali o tom v novinách, alebo som čítal samé hlúposti každodenného dňa a nezvýšil mi čas venovať sa serióznym autorom mysliacich na náš posledný deň.

Fakt ma tie sľubotechny štvú. Mali sme prežívať posledné dni na našej Zemi. Malo sa bilancovať, ako sa patrí na účtovnú uzávierku predošlého obdobia. Burzy sa mali prepadať samé do seba, kurzy sa mali zblázniť. Svet, človek tiež. Nič také sa nestalo a bolo mi to čudné, veď mali tu zostať len posolstvá pre iné civilizácie svety, vesmíry. Nič. Žiadne budovanie pamätníkov, betónovanie devédečka o ľudstve a Zemi 100m pod zem aj s najmodernejším prehrávačom, to pre prípad, že by potenciálni návštevníci nemali svoj. Žiadna reklama na koniec sveta, návod na prežitie...

Zvláštne, vždy nás ktosi presviedča, aby sme verili. Vynakladajú na to peniaze, aby sme verili. Takíto veriaci sa propagátorom za to zavďačia tým, že im uveria. Funguje to tak od vtedy, čo vznikli sľuby. Sľuby nevznikli, len tak sami pre seba. Sú tam, kde sú poslucháči. A keď príde k lámaniu chleba, sľuby sa zdekujú.

Vďaka Vám chaty, bivaky


Áno ďakujem vám v tom najširšom slova zmysle. Vďaka, že ste. Stojíte niekde uprostred našich túr, púti či túžob. Odpočinie si tam naše telo, duša dostane iný rozmer. Ste uzlom spájajúcim ľudské putovania krásnymi horami. Sú tu stretávky ľudí rôznych národov, vyznaní a napriek tomu sú to stretnutia čo všetkých obohatia duševne. Sú to chvíle rozhovorov, spoločných plánov, výmena poznatkov. Napriek rôzností toľko zhôd. 

Ľudstvo by sa malo stretávať na horách. Asi by prestali vojny, lebo by sa nikomu v tej zime nechcelo bojovať.

Totižto ľudia si na horách pomáhajú a to či chcú alebo nie. Spája ich rovnaké puto, niekedy veľmi krehká niť bytia či prežitia, to v tých extrémnych prípadoch. Ale aj tu pôsobí pud sebazáchovy. Nedá sa poprieť.

Ale ide najmä o to, že na hory chodia ľudia s láskou, dobrovoľne. Za krásou, poznaním, čistotou, jednoducho prírodou za pôvodnými hodnotami. Je to návrat do lona našej matky Zeme. Tej čo nás sprevádza hromadou sto tisícročí, miliónmi liet ešte pred nami.

Patrím do romantickej generácie turistov, horolezcov, či jaskyniarov, skrátka nespútaných pútnikov našou matičkou. Príliš ma nikde neoslovili hotely so svojim pohodlím, často aj snobizmom napáchnutou klientelou. Naopak vždy som vyhľadával bivaky a ž potom chaty. Bivak preto, lebo je to voľnosť rozhodnutia sa v čase a priestore, je to návrat „tam“. Je to osobitosť miesta, dosť málo pohodlná, čo si vyberiem alebo mi vyberie časová tieseň. Je to aj matroš navyše na chrbte. Je to absolútne spojenia s prírodou. Varíš večeru a vôňa spálených ovsákov privedie stádo kamzíkov až ku ešusu. Ak by boli ľudia pozvem ich na večeru. Mohli by slušne odmietnuť. Lebo ho nemám príliš na zvýš.

Pohľad z očí do očí akoby naznačoval to nevypovedané: Všetci sme dietky tejto Zeme. 5 metrov. Ochranári by možno neuverili, že ich nik neruší a že sa vzájomne poznávame. Ešte si tak podať ruky, či vlastne aj kopýtka.

Alebo ísť ráno po vodu niekde v suťovisku. Strážcovia doliny sú hneď v pohotovosti. Hneď pískajú svoje intenzívne „Pozor“. Rozhodcovia čo hodnotia kto si. Nepriateľ? Priateľ?

A ideš si hore Velickou a tí istí strážcovia na teba kašlú. Sú skomercionalizovaní, pózujú tesne vedľa chodníka, aby to ku hodenej potrave nemali ďaleko. Nepískajú, nastavujú svoj profil, detail. Ešte že si nepýtajú honorár.

Z bivaku vidíš šantiace sa kamzíčatá na snehovom poli. Rozprávka. Rodičia stádo dohliada nad svojou materskou školou. A mladé, presne ako všetky mláďatá, šantia a nepoznajú hranice až pokiaľ nedostanú štuchanec od dozora. Vtedy mláďa porozumie a zníži svoju hyperaktivitu.

Z bivaku vidíš to čo málokto. Prežívaš všelijaké chvíle. Taký nepríliš plánovaný bivak, naproti tomu spomínané atribúty príliš nemá. Je to kalkulácia úmerná daným možnostiam. A tie sú niekedy dosť zúžené. V stene zvažuješ čo a ako, síl a zásob ubúda. Kiežby aj cesty pred sebou či pod sebou, ak to zabalíš.

A chaty?

Sú spoločenstvom spriaznených duší: ono je to v nejakej úmere. Bližšie k civilizácii sa prejavujú jej účinky, ďalej opačne, viac funguje spriaznenosť duší.

Chaty sú vlastne bivakom, čo sa niekomu zapáčil ,tak ,že tam zakopol a postavil útulok nielen pre seba, ale aj iným schopným vnímať tú pohodu. Chata je komfortom, pokiaľ je otvorená či prístupná a ty cítiš únavu v celom tele. A vôbec tam nemusí byť komfort. Stačí strecha nad hlavou, kus rovného miesta, kde padneš od únavy. Si vďačný za každý stupeň teploty, čo sa v tomto prostredí zväčša nezískava ľahko. Stisnutím, tlačidla, otočením ventilu. Je za tím množstvo práce. To pochopí len ten čo skúsil.

Chata na horách je pojem. Vedú sa o nej debaty v kruhoch návštevníkov hôr. V úzkych kuloároch sa vedia intímnosti, znalosti. Tá čo sa vzdiali od očakávaní sa vzdiali aj úplne. My, čo ich potrebujeme, čo ich navštevujeme, ich zároveň hodnotíme. A oni potrebujú nás, aby ich mal kto hodnotiť. Potrebujú nás fanatikov prírody, hôr. Funguje to. Nerušte naše kruhy, vy čo sem zavítate, len ak vás vyvezú a zvezú, v čase, keď nás vtedy potrebujete. Príďte medzi nás aj inokedy, možno vás aj prijmeme, niektorých, možno poopravíme, usmerníme. Možno ani nie, možno ani sem nepatríte ani na druhý pokus. Vieme totiž rozoznať, prirodzené od umelého.

Chaty sú aj nie sú, podľa informácií je niekedy ťažko odhadnúť, či ma bude očakávať s otvorenou náručou, či mi oznámi, že je zatvorená. V tej najhoršej chvíli, chvíli pomoci v únave očakávaní spásy.

Áno je tu infozmätok. Bivak naproti tomu tento problém nerieši. Je to zichrovka. Spolieham sa sám na seba. Neprekvapí ma nejakú úradný zákaz, s takým zákazom, že chata je zavretá. Môžem ja to tam pred nebeskou bránou svätému Petrovi vysvetľovať, že som prišiel nejako zavčasu a dosť neplánovane. Neuverí. Nebol dole.

Takže vďaka vám chaty, bivaky.

Stopy


Rád prechádzam zimnou krajinou, pretože v nej sa dá veľa čítať. Je to niekedy čierno biele čítanie, keďže zelené je pod snehom a zbytok čupí v pološere lesa. O to ľahšie čítanie to je.

Napríklad na čerstvo zasneženej ulici rozpoznávam stopy a snažím sa uhádnuť dianie, čo sa tu nedávno udialo. Hlboké stopy kráčajúce ulicou - to muž rezko prekonáva nástrahy zimy. Odkiaľsi zase kráčajú malé šuchtavé stopy s opätkami, to asi mladá dáma odišla z domu. Nevedú naspäť. Asi sa niekde zdržala. A tu pod stromom stopy domácich miláčikov aj s ich výlučkami. Ešteže tu nenechali stopu aj ich páni. Vibramová podrážka – aha, kohosi zlákali zasnežené tíšiny našich hôr. Pohodené krabice, vedľa smetiaka, tak aby bolo vidieť novú značku televízora. A tu je zasa celá plejáda stôp pneumatikových, ešte aj na chodníkoch. Určite je ich viac než od topánok. Vyzerajú byť všetky zimné. Až dojemné plnenie paragrafov. Ale zato ľahučké topánočky na Rysoch stretnem. Tam pravidlá akosi nefungujú a diletanti sú v ofsajde. Často po tom aj úplne mimo, na nemocničnom lôžku. V tom lepšom prípade.

Ale v lese, to je paráda! Tu mi čosi malé prekrížilo turistickú značku, tam zase čiasi stopa chvíľu ide spolu s mojou. Samozrejme že, vždy je moja o niečo neskôr. Spolu by som len ťažko šiel s nejakým lesným stvorením na vodítku. 

Rád sledujem stopy. Hľadal som ja minulú zimu svoje vlastné stopy keď som sa vracal z hory. Veruže vycúvam po nich, ak bude zle. Nenašiel som ich. Niekto ma dobehol a pekne ich zašliapal. Samozrejme, veď načo by sa boril inde, keď to má pred sebou prešliapané. Tiež som taký. Občas sa aj mne podarí zašliapnuť nejakú stopu. Priznám sa občas som zašliapol bežkársku, lebo mi to večné prebáranie sa v snehu, liezlo na nervy. Tak som to vždy trocha vyskúšal. Reku stopa je vychodená, pôjde sa ako na cestičke. No bolo to ešte horšie, lebo stopa bola úzka a tvrdá a ja som sa z nej prepadával ako z neviditeľného obrubníka.

Leto mi v stopovaní až tak veľa nehovorí. Nie som žiaden Winetou, či Holmes čo toho toľko narozprávajú o zlomenej vetvičke, že sa nestačím čudovať. A ja a my všetci vidíme celé lesy s polámanými nielen vetvičkami, ale aj kmeňmi, vidíme pozrubované celé pláne a vedeli by sme o tom rozprávať, to by sa tí spomínaní dvaja filmoví hrdinovia asi riadne začudovali, akí sme múdri.  

Stopa, je dobrá vec. Keď sa zamotám v neprehľadnom lese, čiasi stopa v polámanom chrastí ma dovedie niekde. Veď, kde by ma mala doviesť. Niekde predsa len začala a niekde končí. Nespadla z neba. Alebo aj hej.

Tejto jesene som prechádzal Prielomom Hornádu oddelene od skupiny turistov, ku ktorým som patril, lebo fotografické a filmárske povinnosti mi nedovolil držať s nimi krok. Takže som to prechádzal sólo sem-tam niekoho stretnúc z návštevníkov Slovenského Raja. Chodník tam traverzuje tok Hornádu, raz na jeho ľavej, raz na pravej strane. Chodníky, stúpačky, rebríky, chodníček prepletajúci sa pomedzi stromy nad vodným tokom poniže, všetko, akoby by ich jedna mater mala. Rovnaké. Skoro. A tak pri jednom obchádzaní akéhosi kmeňa upútala moju pozornosť čerstvo rozrytá zemina. Tade išli pred mnou moji kamaráti. Vytešoval som sa, že sú niekde blízko a že tu sa zdržali lebo to vyzeralo náročnejšie a že mám šancu ich dobehnúť. Určite, tade išli. Teda idem za nimi. Veď devastácia terénu hovorí o množstve ľudí, čo tade išlo a čo malo značný problém so stabilitou podložia. 

Bola to trocha zvláštna obchádzka stromu a nejakého úseku. „Asi vývraty“. Blyslo v mojej smädom zmáranej mysli. Ale nešlo mi do hlavy, že rozrytá tráva a čerstvá zem pod ňou nejako prudko a dlho zachádza a odbočuje zo smeru. Prielom som síce absolvoval dosť dávno, ale to by som si takú zvláštnosť musel pamätať. Ale veď chlapci z Horskej sa o Raj príkladne starajú, tak prečo tie obavy.

„Ale veď Raj poznám. Asi si tento úsek už nepamätám.“ Opäť ma mozog presviedča o opaku, čo oči vidia a čo ruky chytajú. Lebo ruky mali čo v tom strmáku robiť. Lebo chytanie sa o nejakú halúzku blízkeho stromu, či zabárať prsty do vlhkej čiernej zeme pomedzi korienky trávy navyše už v narastajúcej expozícií, to nebolo nejako v poriadku. Keď som zbadal, že stopy skončili a že som pod komínom vo vápencovej sivej stienke vedúcej niekde mimo Prielom, tak ma opäť mozog prekvapil svojou dedukciou:

„Tade istotne schádzali lezci a zlaňák im tu skončil, a dole to zišli“ Zároveň som však pochyboval o svojom úsudku. „Tu sa predsa nikdy neliezlo a asi ani nelezie“. Napadlo mi. Asi musím dole. Pohľad dole zachytil stopu. Akísi turista tam nikde podo mnou si spokojne traverzuje stienku podo mnou.

Keď som zišiel dole ku stromu, čo som ho obchádzal, zistil som, že keby som ho obišiel zľava, nezišiel by som z trasy.

Po celodennej túre fotení a filmovaní som sa vrátil na ubytovanie a stretnúc sa s partiou, opatrne som sondoval, či sa niekde cestou nepráskli, lebo som sa nechcel hneď strápniť. Nestrápnil som sa sám. Tie stopy pochádzali od nich. Spolu sme tvorili storočia skúseností na horách a tu hľa, také čosi!   

Asi netreba veriť každej stope. Zblúdilé skoby v stene, nie vždy patria do správnej cesty. Všetko logické a predsa nie. Z toho by sa Holmes zbláznil! Asi preto nechodil na hory.

Kedysi sme mali knižné vydavateľstvo STOPY čo nás vťahovalo do dobrodružstiev Divokého západu medzi bledé a červené tváre. Asi ma to poznačilo a kdesi sa stále vo mne prebúdza hravá romantická duša.

pondelok, 24. decembra 2012

Som rád, že existujú supermarkety


Áno som. Keby všetci chápali to, že to „pravé orechové“ je v prírode, bola by tam tlačenica. A to ja nerád. Namiesto návštevy zdravej prírody, ľudkovia civilizovaní radi chodia bezcieľne vyprázdňovať svoje peniažteky, teda dôkaz svojej prosperity do superobchodov – teda do supermarketov, aby všetci pochopili vlastne slovenský názov takejto ustanovizne.

Snažím sa propagovať zdravý pobyt v zdravej prírode. Nejako to nefunguje. Žiadne zástupy na vstupných bránach do lesa, žiadne mimoriadnosti. Vlastne som aj rád, že títo ľudkovia neprídu teraz sem na chodník, kde som, neveria mi, len preto, lebo som im natáral, že tu v prírode je „pravé orechové“. Jednak to, že na pravosť už dnes málokto uverí a ešte aj na to kašle. Tomuto druhu „prírodnej reklamy“ akosi nerozumejú. 

A možno by aj tí, veriaci reklame pod nejakou pohnútkou prišli. No a potom by sme sa tu všetci určite ani nezmestili. Všetci by mali plné ruky nákupov, plné vozíky potrebností ale aj zbytočností. Celé rodiny s balíkmi, taškami. A k tomu ešte aj úzky horský chodník. No kto by sa im stále vyhýbal? Lebo mne by sa vo svojom lavínovom správaní určite nevyhli. Určite by ma zašliapli do zeme vedľa chodníka, lebo ako hovorím, určite by im úzky chodník nestačil. Aj by sa patrične vyobliekali do značkových hábov a obuli do niečoho v čom sa chodiť nedá, ale je to moderné. A určite by za rohom stála vyblýskaná limuzína. Aby hľadali „pravé orechové“.

Alebo možno by ich sem dotiahla nová reklama, hlásajúca, že cena vzduchu je teraz v akcii a aj voda je teraz v prírode výnimočne zdravá a potrvá to len dva týždne a že sa tu dejú veci, aké ešte digitálne oko nevidelo. Neskúšal som. Ani nebudem pokúšať, čo keby uverili a nevideli by tu žiaden obchod? To by sa mohli aj poriadne naštvať. A byť ja nablízku. Ujujúúúj...

Aj sa stalo, že dieťa idúce na turistický školský výlet, si ho poplietlo s „výletom“ do supermarketu a pýtalo sa, či je na kopci nejaký supermarket. Lebo cesty do supermarketov sa stali nahrážkou za víkendový výlet.   

Som rád, že existujú supermarkety, lebo sa zmestím na kľukatý horský chodník, nestojím v rade, nepočúvam reči o akciách, nezakopávam o reklamy a že tu stretávam ľudí, ktorí uverili skutočne „pravému orechovému“ aj bez mojej reklamy.

Rohožka


Väčšinou kus odrezaného koberca. Najčastejšie už takého čo doslúžil a zachoval sa časti aké – také, schopné ešte reprezentácie pred dverami. Lebo tam je jej miesto. Leží tam už teraz ufúľaná, zodratá, každý si o ňu otiera topánky, špinavé, zaprášené. Tam pred dverami prežíva svoj svet. Ako rada by bola kobercom, čo po ňom chodia vznešené čisté topánky, papuče, nohy, ale aj ruky, nerátajúc tým batoľatá. Ako by bola rada keby ju čistili, vysávali, hýčkali česaním. Odvďačila by sa svojim pánom svojou útulnosťou. A možno by bola aj v médiách s celebritami. V reklamách, v hotely, vyhriatej obývačke. Všetci by si chválili jej hebký, mäkký povrch, čistý vzhľad. Veď taký musí byť koberec. Teplý, čistý, hebký, pekný.

Ale... je len kusom. Nič neznamená. Je len na čistenie, nie na krásu. Na odkopnutie po jej ošúchaní.

Obaja majú spoločné všetko. Akurát osud im nadelil rozličnú rolu. Ako u ľudí.

Vlado Čuchran - horami.sk

piatok, 21. decembra 2012

Marťania u nás

Niekedy si myslím, že na našu krásnu planétu prileteli Marťania. Buď netrafili domov, alebo uverili nejakej nahlúplej marťanskej reklame o raji na niekde blízko Marsu. A prileteli nie práve tí najmúdrejší, najlepší. Výzorom sa od nás nejako zvlášť nelíšia. Sú ale viac zachmúrení mrzutí a zlí, než sme boli bývali my, pokiaľ tu neboli. Ani sme si nevšimli kedy došli, prileteli či spadli z neba, či rovno vyfárali z pekla. Znepríjemňujú nám pozemšťanom bytie. Majú vlastné spolky, sú poverení úradne nás riadiť, najradšej by sme boli, keby neboli. Alebo aj boli a zostali si na Marse či v jeho blízkom okolí. Už sú všade a prejavujú sa všade. Ako hovorím, majú mrzutý výzor, sú nadutí, nadpozemsky arogantní, odvrkávajúci, unudení, svetácki, majetnícki, nevšímaví pokiaľ sa to netýka priamo nich. Myslia si, že majú nadvládu nad nami pozemšťanmi. Myslieť si môžu. Ak ešte racionálne myslia. Počúvajú, kde sa dá zobrať, počúvajú, teda berú. Sú tam kde sa rozdáva, chýbajú, kde treba činy.

Marťania sa majú. Vôbec nie sú zelení. Práve naopak, hýria farbami väčšinou takými, čo práve frčia. 

Bude teda treba letieť na Mars a vrátiť týmto prisťahovalcom ich domov. Aby tu zostali vskutku ľudia.

Vlado Čuchran - horami.sk

Možno raz


bude človek pozerať na svet len cez digitálnu obrazovku svojho počítača, smartfónu, tabletu či čohosi podobného. Počasie spozná podľa došlej správy, deti skontroluje cez kameru a dá im digitálnu dobrú noc. Možno nezacíti vôňu lúčnych kvetov, ale si kúpi výkrik chemického priemyslu v spreji, možno ho šokuje mucha vo svojom nepriedušnom obydlí a cestou digitálne ovládaným autom neuvidí srnku, ale jej digitálny obraz na kraji lesa, lebo sa tu už nenašlo miesto vedľa veľkého „teba“ čo jej zobral všetko. Možno sa ľudia zabudnú rozprávať, stretávať a udržia si rod len cez digitálny obchod z genetickým materiálom, vyloženým ako vo výkladnej skrini. Možno zmizne láska, možno sa zabudne žiť...


...A možno zostanú ľudia, žijúci si šťastne paralelne s tým veľkým svetovládnym Big homo sampiens a ktorým hovoríme neprávom, „primitívni“. Oni pochopili princípy prírody, žijú s ňou v symbióze spolupráci a matka Zem ich má rada. A sú to oni, čo dajú deťom nefalšovaný rodičovský bozk na dobrú noc, čo im pri večernej oblohe spievajú uspávanku svojich prarodičov. Sú to oni čo rozdávajú múdrosť ďalším generáciám, pohladia pohľadom svoju krajinu okolo seba kde žijú, tešia sa smútia, umierajú.


... A možno aj ty patríš k tým, čo sa tešíš rozkvitnutej lúke, čo privoniaš rozkvitnutému kvetu, budúcemu plodu, odoženieš otravnú muchu, potešíš sa pohľadom na usilovnú včeličku, čo pracuje, aby ti dala sladký med, pohladíš pohľadom srnča v diaľke pridájaného jeho matkou, pozrieš do očí zvedavého zaja, započúvaš sa do švitorenia vtáčaťa, čo sa teší na svoju rodinku.

... A možno raz nebude človek. Nebude krása, zloba, nič. Nik nebude odháňať otravné muchy. Lebo bol tu človek. Bol. A možno zostane len kvitnúca lúka, milá srnčia rodinka, spev vtáčaťa, zvedavý pohľad zajačika. A Zemi vôbec nebude chýbaťčlovek.

   
Vlado Čuchran - horami.sk               

Vnímaš, že ideš Zemou

Vnímaš všetko čo ti matka Zem ponúka. Máš dar od toho hore, že vnímaš. Možno ty si z mála tých, čo ti tá schopnosť ako tak ostala. Nevnímaš síce, že tá a tá akože „celebrita“ má iný účes, frajera, nové prsia. Rozum jej zostal však ten istý. Polovičný. Nedostala dar od toho hore. Nemôže za to. Asi je to tak zariadené, niekto má rozum, niekto prerobené prsia. Ale chcem poznávať a stretávať ľudí, čo majú rozum a nie zmätok v polo naplnenej lebke.

Lebo ideš Zemou a vnímaš. Zrazu kompozícia čo nevymyslíš. Jednoducho stvoriteľ, príroda. Čumíš nad tým čo všetko môže existovať. Bez digitálu. Nádherná súhra chvíle, farieb, času, svetla, náhod a šance byť pri tom. Niečo čo vníma tvoje oko. Okamih chvíle, chvíľa, okamih, čo sa možno už nezopakuje. Mal si to šťastie, že ti bolo dovolené byť pri tom. A zachytil si to, podal ďalej, pre tých čo tú šancu nemali, ale radi by to precítili. S tebou, ale aj s inými. Cítiš odozvu, od ľudí podobného cítenia. Na oplátku ti ponúknu ďalšie dary prírody. Sú síce na fotke, ale vtiahnu ťa do deja, čo ti nebolo dožičené byť pri tom. Lebo to nejde. Technika ti pomôže prekonávať vzdialenosti, spoznávať čo by si ináč nikdy neuvidel, nepočul.       

Vidíš, vnímaš aj niečo, čo by malo trápiť mnohých a dobre platených. Netrápi. Nás sa to ale bolestne dotýka, trápi nás to bytostne. Dobre nami platených, ale príliš nezaujíma svet hlboko pod nimi. Asi ako my ľudia nič nevieme o živote usilovných pracovitých mravcov, či včeličiek. Akurát vieme, že sú. Dobre plateným to tiež stačí. Nech len tí dole usilovne pracujú a keď sa im zbúra to ich mravenisko, či úľ veľmi to tých dobre platených nezaujíma. Až vtedy, keď zrazu ten med nie je.     

Vnímanie je možno dar od Boha, možno púha vypestovaná chápavosť, schopnosť empatie. Vidieť je dar. Vedieť vidieť, je dar ešte väčší.

Denne sme svedkami mnohých javov. Denne obchádzame problémy, čo nechceme vidieť.

Chcime vidieť, chápať, pomáhať. Pokiaľ sa dá a nie je neskoro.            

Vlado Čuchran - horami.sk

Lacova mulda

Bol novembrový víkend. Ja, Paľo, Maroš a Laco sme si zvolili vychádzkovú túru na Lajošku, čo je horská chata na hrebeni Rudohoria blízko Košíc. Prechádzajúc srieňou polepenými scenériami neskorého jesenného lesa sa tešíme z okolitej nádhery. Zohriatí teplom chaty a čímsi navyše, si robíme okruh na blízku vyhliadku. Paľo nabral iný kurz, sťa objaviteľ novej trasy, kratšej, ako sa vyjadril pri odchode. Keď sme sa vďaka modernej technike telefonicky kontaktovali niekde v oblasti cieľovej vyhliadky, očakávajúc, že Paľo tam už na nás čaká pri cigaretke, zistili sme, že to Paľovi s tou skratkou akosi nevyšlo. Vracajúc sa späť ku chate v našedlej podvečernej polohmle sme si opäť telefonicky vzájomne s Paľom ujasnili, kde sa všetci nachádzame. Na naše prekvapenie sme sa počuli dvojmo. Po telefóne aj naozaj. Opäť sme boli spolu. Paľo potom líčil, ako bola jeho objaviteľská cesta fakt objavná. Kľukatil sa niekde nad chatou, aby potom s úľavou zistil, že vidí pred sebou akési nepoznané ľudské obydlie. „Fíha tu? Veď na hrebeni je len chata“. Preblyslo mu vtedy hlavou. A ono to bola Lajoška, tak trocha z iného uhla, z nezvyčajného zahmleného podvečerného pohľadu. Takže pre pokročilý čas už nerobil ďalšie prieskumy a trpezlivo nás vyčkával v blízkosti chaty, kde sme sa stretli.

To už bol čas návratu, pretože tma rýchlo pribúdala, tak že sa nám z toho stal lunochod. Užívali sme si ticho prírody, šerosvit temného lesa. Išli sme bez svetla čeloviek, len sem tam sme si blikli na trasu. Navigovali nás kontúry obrysov bieleho chodníka, čierneho lesa. Nádhera. Laco si prisvecoval, bol za nami, asi preto, lebo lepšie videl pod nohy. Príchod na vrchol osvetlenej zjazdovky, na Jahodnej bol príležitosťou k doplneniu energie. Majúc vzácnu, tekutú energetickú bombu a pohárik k šťastiu tela a duše, sme začali s obradom, čakajúc na Laca, čo blikal ešte opodiaľ na hrebeni. Takže keď prišiel bližšie na dosah, núkali sme ho kalíštekom vzácneho moku, čo predtým ovlažil naše vyprahnuté hrdlá. Laco prechádzajúc okolo nás a schádzajúc dole zjazdovkou na nás prekvapených stačil vyblafnúť: „Chlapci nemôžem zastať, musím ďalej“ a zmizol za hrbom svahu. Ako nám neskôr vysvetľoval, mal problém s nohami a volil variant bez zastávky, než stvrdnutie na svahu.

Prekvapení sme ešte párkrát otočili kalíštek aj za Laca, čomu sme sa potešili. V tú chvíľu sme ešte nevedeli, že to blízke miesto pomenujeme „Lacova mulda“. Kto nevie je to ľavý okraj zjazdovky na Jahodnej, ktorým sa schádza.

Neskôr sme skúmali, ako sa nami zavedený názov ujme. Pri návšteve Jahodnej, či pri reči, na stretnutí na hrebeni s náhodnými turistami, sme potom dlho nadhadzovali, len tak sťaby náhodou otázku s vážnym výrazom: „Išli ste Jahodná – Lajoška Lacovou muldou?“ „Nie?“ aj sme sa čudovali, že to nik nepozná. Dúfam, že po prečítaní tohto článku už bude každý návštevník týchto končín o niečo viac informovaný.    

Vlado Čuchran - horami.sk

 


nedeľa, 16. decembra 2012

Koňec šveta

Keď si predstavím, že o chvíľu tu máme koniec sveta, napadá ma vyhodňarské slovo „šveto“ čo znamená sviatok. Takže koniec sviatkov znamená „koňec šveta“. Aj to tak nejako vychádza, ale starí Mayovia sa o pár dní sekli, „bo ešči neznaľi vyhodňaroch co sebe robia srandu“. Mayovia vtedy mysleli a mysleli a začali písať dni a týždne a mesiace a roky. A bol tam medzi nimi aj vyhodňar, murár, čo tam zarábal. Písal, či vlastne osekával, tesal, sekal do kamenných dosiek, písal kalendár a sním aj akúsi predpoveď do budúcna. Lebo kalendár je vlastne predpoveď. Bez neho by sme ani nevedeli, že napríklad o desať dní bude piatok a že bude pätnásteho. Na kalendári sa dohodli všetci, nie však na jeho forme, lebo už vtedy sa ľudia hádali, čo je vlastne jedno. A začali pripisovať zoskupeniam čísel akýsi význam. My žujúci v desiatkovej sústave rátame podľa počtu prstov na rukách. A keby sme mali po štyri rátali by sme do osem a potom znova od jednej. Zaujímavosťou by bolo akou sústavou si meria čas naša Zem, ktorej sa koniec sveta týka najviac. Jej je úplne jedno koľko máme prstov. 

Ale vráťme sa ku kalendáru a predpovedi o konci sveta, ako to tam v ten osudný čas v Mayskej ríši vyzeralo. Nezachovalo sa toho veľa. Nepoznáme ani meno nášho rodáka, autora predpovede. A vlastne to ani predpoveď nebola. Dlabal ho náš pracovitý rodák do kameňa a jednoducho sa mu zlomilo dláto, či sa mu minul materiál na doštičky, alebo sa dostal do platobnej neschopnosti, možno si odbehol v tej horúčave na pivo a zahustil to poldecákom a už sa nevrátil do práce, skrátka zapríčinil paniku budúceho sveta. Podaril sa mu marketingový ťah, čo by sme to tak mali nazvať, ktorý oblbol celú Zem. Dokonale. Zarobil na tom priemysel filmu, novinári, spisovatelia, televízie. Lebo tak tento svet funguje. Serióznosť sa schovala do peňazí do reklám, fikcií. Nahodil som minule túto tému vo výťahu a vznikla z toho úsmevná diskuzia. Na šťastie.       

Stále sme tí istí frajeri

Ani sme sa nenazdali a čas nám prepadol pomedzi prsty. Čo si hodnotím, je to že sme zostali, poniektorí, na prelome puberty. Prejavilo sa to nie tak dávno napríklad tvorbou gaštanových figuriek. Čo všetko sme vytvorili: stonožku, mačku, býka. Hrali sme sa ako deti. Veď sme sa z toho obdobia príliš nevzdialili. Stále sa radi pohráme. S niečím čo nás vracia do mladosti, čo už mnohí nepoznajú. Žiaľ. Aj toť predtým sme si zahrali vo štvorici iluzórny faraón, či sedmu. Bez kariet. To bolo rečí, kibicovania nazerania do kariet. A stačili nám podpivníky. Okolie nás určite považovalo za bláznov na vychádzke. Budiš. Vrátili sme sa do mladosti. My áno. Alebo sme sa rozdávali s gitarou. Chýbali slová. Nevadí. Tak sme to brumkali. „Brum, brum, brum, brum, potom brem, brem, brem, brem a potom bram, bram, takže sme prešli všetky samohlásky včítane „ô“ „ä“ mäkkého či tvrdého „y“, aj českého „u“ s kroužkem, čo bol najväčší problém. Všetko pre radosť prítomných návštevníkov a ešte aj náhodných poslucháčov.

Stále sme tí istí frajeri, aspoň si to myslím.  

Vlado Čuchran - horami.sk

Je dobré mať pri sebe papier

Myslím tým to, že človek a teda aj ja zabúdam. Ak mám papier nezabudnem. Zapíšem, čo som mal na mysli. Minule som myslel a nemal som papier. To značilo to, že som na tú myšlienku zabudol. Škoda. A predtým som zas papier mal, ale myšlienku nie. Nemal som čo zabudnúť... A inokedy som zas nemyslel na to, na čo som mal myslieť, teda na papier a dopadlo to blbo. Papier som v tej chúlostivej chvíli nemal.

Takže nezabúdam na papier.

štvrtok, 1. novembra 2012

6 hours Bike & Fun – MTB, 26', 29', Elektro Bike - 6 hodinovka, zábavička na bicykli

Stretnutie priaznivcov cyklo v prírode. Organizačné úsilie odmenené priaznivým ohlasom a bohatou návštevnosťou. Nádherné počasie, ľudia, atmosféra, prostredie, ktoré nesklame. Chata na Hrešnej 25.08.2012, pri Košiciach. Pretek „6 hours Bike & Fun – MTB, 26', 29', Elektro Bike - 6 hodinovka, zábavička na bicykli". Hromada nadšencov, ktorí chcú niečo zrobiť nielen pre seba, stretnutia, súťaživosť, šport, oddych, spoločná vlnová dĺžka. Čo iné si môžeš priať v precivilizovanom svete. Rozličné ambície. Rekreačné, športové, či len spoločenské stretko. Nejde o súťaž v zmysle zodratia tela či prezentácie anabolík. Robíš to, pretože si aspoň pre túto chvíľu a jej atmosféru odišiel zo začarovaného kruhu bytia „tam dole“. Snáď je to hľadanie charakternejších hodnôt, hľadania svojho skrytého „ja“, možno trocha predvádzania sa, schovaného za značkové artefakty. Možno je to dávno zakódovaný prejav súťaživosti, prijímanie a odovzdávanie skúsenosti, ponaučenie, zábava. Možno, len tak. Vybehnúť, zúčastniť sa, radovať sa a rozdať radosť iným. Možno stretnutia blízkeho druhu, čo poznačia ďalšie osudy, snáď v tom priaznivom smere. Možno obyčajný, dobre strávený deň namiesto supermarketu, umývania auta, četovania s nejakým závislákom. Chvála bohu, žiadne unudené postavy. Naopak atmosféra spolupráce, pohoda, pohodička, zábavička. Takto vyzerá 1. ročník šesť hodinovky, zábavičky na bicykli na hrebeni nad košickou ZOO. Príď nabudúce a presvedč sa.

Vlado Čuchran horami.sk

Stroj času pracovného

Pohľad na rozťahovacie plechové dvere výťahu vedúceho na pracovisko mi každodenne pri príchode do práce vnútil myšlienku zo sveta sci-fi. Brána do inej dimenzie, kabína stroja času, čo ťa delí medzi dvoma svetmi. Práca a súkromie. Každé ráno prekonávam dilemu vkročenia do iného sveta. Prekonávam zakorenený odpor k nutnosti vykonávania príkazov, pretože mám len mizivé percento osohu z vykonanej práce. Zbytok pripadne na štát, úrady, inštitúcie, bezodné zdravotníctvo, na tých čo nikdy nerobili a ani robiť nebudú. Nie je to môj  svet. Čudný svet, lebo stále viac a viac robím nie na seba, ale na zúfalo vysokú réžiu štátu. Nemám rád takýto svet, ale musím sa s tým zmieriť. Preto sa rád vozím svojím strojom času a unikám do iných dimenzií, rozmerov, ktoré už človek asi ani dnes už nevníma. Svet, Zem, príroda, radosť, človečina. Taká normálna. A tu ja rád.

Vlado Čuchran horami

Sterilita roku dvetisíc x

Všedný deň pána tvorstva začína niekde v klimatizovanom hygienicky čistom prostredí. Posteľ zbavená odvekých mikro spoločníkov, čo sa živia na našom prirodzenom odpade, chemické odpudzovadlá hmyzu, aby sa ani len nepriblížili k pánu tvorstva, raňajky s ovocím chemicky zbavenom od ich odvekých spoločníkov, teda od našich stravovacích konkurentov, mlieko zbavené živín čo je ako sterilný latex, chlieb z farbenej múky, exotická strava dovezená spoza oceánu, voda zo stovky kilometrov vzdialenej umelej priehrady. Vodu pri sebe si totiž zničil. Toalety dezinfikované biologickými zbraňami, syntetická vôňa na báze ropy nahradzujúca kvety v izbe, zubná pasta z chemických prípravkov vylepšujúca chrup po neustálom dávkovaní chémie do tela. Mejkap namiesto prirodzenej tváre ošľahanej zdravím vzduchom, slnkom, vodou. Klimatizované auto, čo ťa dovezie do klimatizovaného sveta biznisu. Po ňom klimatizovaný svet konzumu supermarketov. Nevidíš slnko strom, pasúcu sa kravičku, Zem, vesmír, priestor svojho bytia. Nevidíš už nikoho. Len seba. Vidíš čísla, kreditku, jasáš nad jej obsahom, tešíš sa na továreň, kde na to zarobíš. Nevadí ti, že továreň pred tvojim domom chrlí hnusný odpad a ty máš alergiu, pretože ty si potom kúpiš chemický prípravok, mastičku, ktorú si vyrobil v tej továrni a tá ti pomôže. Svrbiace bodky na tvojej koži, čo vznikli po konzumácií surovej zeleniny, ktorá vyrástla na poli pod tvojou továrňou, zeleninou nasiaknutou vývržkami tej továrne sú utíšené. Robíš na to, aby si vyrobil to, čo si následne kúpiš, aj keď by to vôbec nemuselo byť, ak by nebol ten hnusný odpad, na čom sa podieľaš.

Už nemusíš ísť do prírody, príroda na teba pozerá z veľkej obrazovky. Nemusíš. Posledne si náhodou prešiel kúsok cez akýsi nepoznaný park, lebo si chcel krátiť cestu do autoservisu a ako ti to uškodilo. Vzduch plný voňavých peľov, nasiaknutý vlhkosťou, slnko na teba svietilo a na odhalených častiach tela sa ti akosi vytvorili svetlé pľuzgieriky na tmavšom podklade. Fuj, samý spev, švitorenie poletujúcich vtákov, žiaden zvuk motorov, žiadna dlažba, informačné tabule, žiaden internet. To, aby si sa strachom zbláznil. Ale máš na každom kroku lekáreň tá ti pomôže s tvojím trápením. A máš aj hromadu stále sa rozrastajúcich nemocníc ako pýchu starostlivosti o teba. Lebo o teba sa treba starať. Musíš byť predsa zdravý, aby si mohol pracovať, preto ťa musia liečiť z alergií, kožných chorôb, srdcových, a ... skrátka celého teba, tvojho sterilného života, kde sa ťa všetci snažia pred čímsi chrániť. A zarobiť na tebe. Musíš viac pracovať, aby si na to mal, musíš vytvoriť nové továrne na šťastie, na sterilitu, aby si na to zarobil. Pracuj, lebo najnovšie si musel dokúpiť novú výkonnejšiu hygienickú klimatizáciu do všetkých svojich áut, do domu, do práce, aby si sa ochránil pred tým svinstvom, čo ti prilietava z tej tvojej továrne.

Kráľom sveta sa stala sterilita. Množstvo masírujúcich reklám je o absolútnej čistote, sterilite, superhygiene, Autá sa stali klimatizovanými čistými klietkami na prevoz z klimatizovaného domu na klimatizované pracovisko, aby si potom mohol konzumovať v klimatizovanom supermarkete živín zbavenú stravu. Ak chceš pôvodnú, hľadaj pod „bio“. To čo je prirodzené, sa stalo čímsi naviac, značkou. Ak si chceš oživiť potravinový balast, priplať si za živú mikroflóru, teda pôvodné živiny odstredené v bežnom výrobku. Nie je to zadarmo, platíš dvakrát. Za odstránenie živín a potom za extra živiny. Kupuješ makrobiotiká, mikroflóru, dotuješ sa vitamínmi, teda to, čo robí z jedla jedlo a nie balast, aby si dobehol v mlieku zmiznuté živiny, kupuješ celozrnné tyčinky, pretože chlieb je vyrobený akoby z papiera, priplácaš si za dovezený tovar a pritom ho máš hen tam na záhrade, na poli, pohŕdaš tým, čím sa živili generácie pred tebou, miesto behu po lesnom machu naháňaš kilometre v nejakom filtrovanom fitku. Veríš reklame, čo ťa klame či zavádza. Kúpeš sa v Jadrane, pretože kúpele tam za tým neznámym kopcom sú pod tvoju úroveň, a ani netušíš, že sa tam dá liečiť tvoj zdravotný problém. A tam za tými kopcami je ďalšie miesto, kde by sa rado zahralo tvoje dieťa v rozprávkovom dobrom lese, ktorý sa mu zapáčil na internete. Už ťa s tým dosť dlho otravuje. Musíš mu nájsť pestúnku, tá sa o neho postará. Aké krásne, koľko ľudí sa takto zamestná. Továrne, lekárne, výrobne liekov, nemocnice, k tomu sa vybudujú nové cesty, nové továrne na výrobu ciest a predstáv. Všetci si budú žiť v sterilite a krásne zdravo. Všetci si budú žiť v sterilite ducha.

Vlado Čuchran horami.sk

A vraj neexistuje veštenie

V minulosti sme vraj oplývali mnohými schopnosťami v duchovnej či duševnej sfére. Prenos myšlienok, telepatia, či podobné schopnosti sme vraj mali vo vienku v oveľa väčšej miere, než v dnešnom civilizovanom kýptiku.

Neviem či niektorí patríme do minulosti, alebo len potvrdzujeme  vývinový reťazec, ale tuším sme tí niektorí objavili v sebe tieto schopnosti. Alebo sa v nás nejako objavili. Možno to bude vplyvom nášho obdivu k nášmu Mesiacu a vesmíru, ale jedno je isté. My Lunosplňáci sme spomínanou minulosťou postihnutí. Šťastie, Smola?
Hľa: Ideme si s Paľom po chodníku. Obyčajný deň, obyčajný chodník, nie príliš vábivá obloha nás núti viac ju sledovať. Zrazu vidíme, ako sa malé útle lietadielko poberá v ústrety obriemu chmúrnemu búrkovému mračnu. Dávid a Goliáš, trpaslíček pred obrom. Paľo sa čuduje otázkou: „Kde sa tam teperíš“. Mne sa táto situácia tiež vôbec nepáči a pridávam sa k Paľovi: „Otoč to domov“ smerujem svoj príkaz smerom k lietadielku. V tú samú chvíľu sa lietadielko nahlo na bok a oblúkom sa vracia späť.  
Partia Lunosplňákov - na výpomoci u Maroša, kde sa na jeho záhradke - oáze prírody uprostred diania mesta, rozkonárila višňa tak, že potrebovala odbornú pomoc Ľuba. Ten to prišiel trocha ostrihať a dať jej ešte neskoro letný účes. Podarilo sa. Spoza konárov vykuklo elektrické trolejbusové vedenie. „Nestrihni to do drôtov“ naznačili sme s humorom rýchlo sa zvŕtajúcemu Ľubovi, hoci tie boli za záhradou, ale z nášho pohľadu sa javili ako pri strome, „lebo príde servisný trolejový voz“. Neprešlo ani 10 minút a na naše veľké prekvapenie ten voz prišiel, šiel okolo s pracovníkmi na plošine pozorne kontrolujúc drôty trolejového vedenia. To sme samozrejme už všetci bez slova vybuchli smiechom.      
Ako správna parta zašli sme na posedenie pri pive a kvalitnej živej hudbe. Počas jednej skladby omamnej gitary  a spevu speváka, hudobníka a zabávača v jednej osobe, Ľubo čosi viac menej pre seba zamrmlal názov pesničky čo si želal. Neuveriteľné, ale po skončení skladby nám gitarista Jožko zahral práve túto pesničku. Opäť smiech, čo okolitý prísediaci asi nechápali.
Moja osobná skúsenosť: nesledujem horoskopy, pretože mi pripadajú univerzálne. Až na jeden. Prečítal som si svoju budúcnosť na víkend v nejakom denníku. Mala ma stretnúť nejaká neplecha z elektrinou. Nuž väčšiu blbosť som ešte nečítal. Hodil som to za hlavu. Prišla sobota a z ňou občasné upratovanie. Zapnutie vysávača a vzápätí ticho. Vyrazené poistky. Výmena poistky. Nič. Vysávač skúšam na inom obvode. Funguje. Skúšam obvod nazerám do zásuviek. Navonok nič nevidieť. Otváram všetky zásuvky, dotyčná je trochu chytená, takže bežím do predajne a mením zásuvku. Šťava nejde. To už mi nebolo jedno pri predstave o poruche na trase, otváram všetky krabice, pretáčam skrutky. Takže asi sekačka vedenia. To snáď nie! Spomenul som si na ten nešťastný horoskop. „Neuveriteľné! Vyšlo to! To sa môže stať iba mne!“ hrešil som na všetko. Po spamätaní sa dávam do podrobnej kontroly všetkých zásuviek. Jedna má akýsi tenký drôt, preštikávam, skracujem, skrutkujem, zapájam elektrinu. Ide. Našťastie. Ešte dlho som sa spamätával z takéhoto horoskopu.    
Keď si predstavím, že všetko sa začalo vtedajším zázrakom – Nedám si vziať Ježiška, tak mi to pripadá tak trochu trhnuté, ale je to tak.
Minule sme išli cez Kavečany. Chlapi tam ešte večer makali na stavbe strechy domu. Nejako mimovoľne sme vyriekli „Len nespadnite chlapci“ Našťastie sa nám to splnilo.
Vlado Čuchran horami.sk

Obyčajné popoludnie

Možno obyčajné popoludnie víkendového júlového dňa. Náhle rozhodnutie a „vybieham“ od košickej ZOO na chatu pod Hrešnou. Horúčava dala zabrať tak si dávam po stúpaku zaslúženú penivú odmenu. Prisadám si k stou cyklistu. Nepoznáme sa. Na rozdiel od mesta je cítiť horskú atmosféru. Cítim, že si ju obaja užívame. Nadväzujem rozhovor. S potešením zisťujem, že je to spriaznená duša. Preberáme otázky slovenského turizmu, turistiky, ťažkopádnosti prístupu k problematike. Priateľ cyklista má tiež mnohé priaznivé skúsenosti z poľského pohraničia. Zhodujeme sa v tom, že Slovensko len šomre, ale v skutočnosti je v tejto oblasti málo aktívne a efektívne. Žiaľ je to tak. 

Lúčime sa a vo mne zostala priaznivá odozva. Pocity umocňujú výhľady a pohľad na údolie Kavečian. Som rád, že sa stretávajú ľudia s podobným uhlom pohľadu na svet.

Vlado Čuchran horami.sk

Všetci sme otrávení

Zatiaľ čo u susedov zúri prohibícia, stúpajú otravy alkoholom, či vlastne metylalkoholom, nejako ľuďom ušlo, že sme otrávení snáď všetci. Nezaslúžil sa o to žiaden metyl, ale viac menej my všetci. Stúpa apatia, bezútešnosť, agresívnosť, nevšímavosť. Klesá empatia, vôľa pomôcť, schopnosť vidieť veci v súvislostiach. Na jednej strane zvaľovanie viny na krízu, množstvo prázdnych rečí, sľubov, mocenské prekáračky, na druhej strane tí, čo sa ich všetko to dianie priamo a bytostne dotýka.

Sme médiami denne otravovaní akýmisi rýchlo kvasenými „celebritami“, čo nezriedka predstavujú vrstvu, čo má svoje miesto niekde inde a nie tam. Nekritický konzument často nedokáže selektovať a dokonca si z nich robí hviezdy, vzory. Mal by vedieť oddeliť kladné od záporného. Tak ako sa delí pri destilácií alkohol a metyl. Lenže, ako to býva práve ten metyl sa kriminálnym spôsobom dostal medzi ľudí. Zabíja. Zabíja tak, ako niektoré stupídne programy v televízií. Možno silné prirovnanie otráv. Žiaľ. Ale otravu duše asi natoľko nevnímame, dávkuje sa postupne a vytvára u niekoho závislosť, odtrhujúca ho od reality. Konkrétne konfliktné postavy sa stávajú vzorom, sú na prvých stranách médií, sú v upútavkách, žnú úspechy. Ich otrava sa vlieva postupne do mysle ľudí a mení ich hodnotový rebríček. Žiaľ tým negatívnym smerom.

Metylalkohol oslepuje. Človek nevidí. Ani mnohí ľudia tejto doby už nevidia. Zaslepený predstavou šťastia servírovanom mu médiami, či štátom, ani netuší, že je zbavovaný zraku, vnemov, rozhodovania. Človek už len zarába a konzumuje. Nieto rozdielu medzi takýmito otravami. Jedna zabíja telo a druhá intelekt.

Vlado Čuchran horami.sk


Ahoj

Odjakživa čo chodím na hory, ľudí na kopcoch zdravím. Za mladi „ahoj“ „nazdar“ či „dobrý deň“, vo veku skúsenejšom taktiež, až na to, že sa posunula veková hranica. Už si dovolím priateľské „ahoj“ či „nazdar“ ponúknuť na pozdrav aj starším a mladým tykám, ale úcta k veku aj tak nepustí. Tu zostávam v úctivom „dobrý deň“

Roky sledujem chovanie takýto stretávkových ľudí na horských chodníkoch. Sondujem hranice návštevníckej zóny. Mám na to veľmi  jednoduchú metódu. Zdravím ľudí aj v nižších pásmach ľahko dostupných aj pre občasných turistov či návštevníkov. Pozdravím napríklad skupinu v polosviatočnom oblečení napr. „nazdar“. Väčšinou mi je odozvou rozpačitý pohľad s otázkou v očiach „Odkiaľ sa poznáme?“ Táto skupina ľudí práve spoznala pradávny zvyk človeka: pozdraviť sa, hoci sa vidia prvý aj posledný raz. Akosi to vymizlo vo vzťahoch ľudí.

Nedá sa nespomenúť príklad opačný. Ľuďom na lazoch či odľahlých lokalitách, ale našťastie aj na niektorých dedinách naopak komunikácia nechýba. Je priam ignorantstvom turistu prechádzať pred priedomím sa sediacou babkou, dedkom a nepozdraviť ich. Nepozdravím tetu na ulici? Pozdravím. Pozdravím aj tetušku na lazoch a porozprávam sa. Je patrične zvedavá a aj pohostinná. Tomu málokto odolá.

Hory sú aj o komunikácií. Tá sa vytráca smerom bližšie k civilizácii. Je to paradox civilizácie.

Vlado Čuchran horami.sk

Vyjdeš na kopec

Vyjdeš na kopec. Lapáš po dychu. V duchu máš dilemu medzi únavou a pocitmi šťastia. Keď pulz nadobudne pokojnú frekvenciu a máš čas a počasie na rozjímanie, rozjímaš. Vidíš dole pechorenie pána ľudstva v rozpore z pohodou a kľudom prírody. Vidíš, cítiť, počuješ. Počuješ v diaľke rachot divokých motorov, hlasito sa dávajúc na vedomie svoju predstavu o prestíži svojho majiteľa. Zhon. Naháňanie sa za ilúziou šťastia.

Ale ty vidíš nádherné sexi krivky malebných pohorí v svadobnom závoji ranného oparu, vidíš drsné chlapské štíty lemujúce obzor. Hrdia sa na obzore a sú výzvou, tak ako je výzvou život a poznanie jeho tajomstiev. Lebo život je výzva. Pre niekoho hovenie si v blahobyte materiálneho šťastia, ale v ochudobnení ducha, pre iného v naplnení hodnôt morálky, empatie, spolupatričnosti bez nároku na spoločenské a materiálne ohodnotenie.
Užívaš si atmosféru okamžiku. Vnímaš to všetkými zmyslami. Ozaj všetkými. Nielen tými, čo sú ohlupované často stupídnymi reklamami. Ak máš to šťastie, že vieš vnímať, máš pred sebou nefalšovaný, neimitovaný nedigitálny vnem. Vidíš, počuješ, ohmatáš, ochutnáš, cítiš. Chceš sa s týmito pocitmi deliť, fotiš, filmuješ. Tešíš sa s kamarátom, ak tam nie si sám, alebo s inými fanúšikmi týchto pocitov, ak ich tam stretneš.

Dilema civilizácie, musíš dole. Máš tam rodinu, ale aj prácu, živobytie, úrady platby. Nevieš tu viac zotrvať. Musíš dole. Nádych, rozhodnutie. Ide sa. Čas pokročil. Máš pred sebou štreku dole, ale čo je horšie, dole ťa čaká štreka životná, zarobiť, uživiť, zaplatiť. Už aby si bol aspoň na chvíľu zase na nejakom kopci.
V tomto module gadget sa vyskytla chyba