Možno raz

bude človek pozerať na svet len cez digitálnu obrazovku svojho počítača, smartfónu, tabletu či čohosi podobného. Počasie spozná podľa došlej správy, deti skontroluje cez kameru a dá im digitálnu dobrú noc. Možno nezacíti vôňu lúčnych kvetov, ale si kúpi výkrik chemického priemyslu v spreji, možno ho šokuje mucha vo svojom nepriedušnom obydlí a cestou digitálne ovládaným autom neuvidí srnku, ale jej digitálny obraz na kraji lesa, lebo sa tu už nenašlo miesto vedľa veľkého „teba“ čo jej zobral všetko. Možno sa ľudia zabudnú rozprávať, stretávať a udržia si rod len cez digitálny obchod z genetickým materiálom, vyloženým ako vo výkladnej skrini. Možno zmizne láska, možno sa zabudne žiť...


...A možno zostanú ľudia, žijúci si šťastne paralelne s tým veľkým svetovládnym Big homo sampiens a ktorým hovoríme neprávom, „primitívni“. Oni pochopili princípy prírody, žijú s ňou v symbióze spolupráci a matka Zem ich má rada. A sú to oni, čo dajú deťom nefalšovaný rodičovský bozk na dobrú noc, čo im pri večernej oblohe spievajú uspávanku svojich prarodičov. Sú to oni čo rozdávajú múdrosť ďalším generáciám, pohladia pohľadom svoju krajinu okolo seba kde žijú, tešia sa smútia, umierajú.


... A možno aj ty patríš k tým, čo sa tešíš rozkvitnutej lúke, čo privoniaš rozkvitnutému kvetu, budúcemu plodu, odoženieš otravnú muchu, potešíš sa pohľadom na usilovnú včeličku, čo pracuje, aby ti dala sladký med, pohladíš pohľadom srnča v diaľke pridájaného jeho matkou, pozrieš do očí zvedavého zaja, započúvaš sa do švitorenia vtáčaťa, čo sa teší na svoju rodinku.

... A možno raz nebude človek. Nebude krása, zloba, nič. Nik nebude odháňať otravné muchy. Lebo bol tu človek. Bol. A možno zostane len kvitnúca lúka, milá srnčia rodinka, spev vtáčaťa, zvedavý pohľad zajačika. A Zemi vôbec nebude chýbaťčlovek.

   
Vlado Čuchran - horami.sk