Jesenné slnko

Plytké jesenné slnko ožiarilo krajinu. Nestačím sa čudovať, ako sa predo mnou príroda predvádza. Paleta farieb, plastický výraz hôr na horizonte. Všetko v oranžovom, či žltom ohnivom šate. S údivom sledujem hravosť vrtkých veveričiek v korune stromu. Pohrávam sa s rojom lienok, čo z odkiaľsi na mňa nalietava sťaby na rozlúčku pred zimou. Ručanie v hlbine lesa vypovedá o neustálom kolotoči prírody, o súboji o láske, o moci, zachovaní rodu pre budúcnosť. 

Kochám sa pohľadom na slnkom prehriate lesné lúky, vychutnávam si čistú oblohu, sledujem výsledky celoročnej práce prírody čo ponúka teraz pre svoje dietky hojnosť zásob na zimu. Nezabúda na nich. Príroda to dobre vymyslela.

Stretávam opozdilcov, čo sa so pozabudli v jesennom skrátenom čase, ktorý sa akosi príliš rýchlo zlomil do tmy. Zrýchľujem krok, aby som sa netmolil po tme. Chcem si ešte užiť plodov jesene niekde v teple chaty, čo vonia človečinou. Pretože jeseň je aj o radosti z výsledkov práce prírody a o hojnosti pred nastávajúcim obdobím zimy. Treba ju nasať, tak ako aj každé iné ročné obdobie. Každé má čosi „pre“ a čosi „proti“. Sú to zákony prírody, nemenné nikým a ničím. Ešte to tak, aby ich niekto chcel zmeniť!

Kŕdeľ divých husí odlieta, svište sa zazimúvajú a ja nostalgicky rekapitulujem uplynulú sezónu, či čas minulý. Spomínam na divoké steny veľhôr, teplé stráne, voňavé lesy, pohodu na chatách, kde stále a stále napácham človečinou. Našťastie. Kujem ďalšie plány, teším sa z budúcich stretnutí. Zhodnocujem. Ešte o týždeň skočím tam, kde by som to rád..., ešte to skúsim aj tam... To už ma bude čakať svadobný závoj dolín, strnulá srieň listov. A vytiahnem na seba aj čosi teplejšieho, aby som si užil novú krásu prírody bez ujmy.

Plytké jesenné slnko ožiarilo krajinu. Nestačím sa čudovať, aká je tá príroda krásna.