Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

utorok 25. apríla 2017

MAGNET

Vždy mi vraveli, že priťahujem situácie. Nuž predstav si takúto situáciu: vo svojej stavbárskej praxi mám za sebou hromadu služobných ciest, rokovaní, ale jedna bola tou, čo zodpovedná myšlienke tohto textu.
Vycestovali sme vtedy v lete do okresného mesta. Cestou, už na mieste sme mali chvíľu času, akurát tak na odskočenie si. Vystúpili sme z auta v stromovej aleji na hlavnej ulici. Len čo som zabuchol dvere auta, v tú chvíľu asi z preľaknutia nejaký väčší vtáčí domorodec vykydol zo stromu celý obsah svojho hrubého čreva na moju, vtedy ešte hustú hrivu. Placlo mi to tak presne, že sa nič neprejavilo na pleciach, ušiach, krku, či čele. Trefa. Kolega čo to videl, nevedel či sa má smiať, alebo či mi to má zoškrabovať. Zvolil prvú možnosť. Robil mi aspoň doprovod do blízkej reštaurácie. Zatiaľ čo on pútal pozornosť personálu objednávkou čohosi, čo malo ukľudniť môj psychický stav, ja som zatiaľ prekĺzol do blízkeho WC. Nikým nevidený som strčil svoju postihnutú hlavu do umývadla a za pomoci mydla som sa snažil neutralizovať najmä pachy v studenej vode. Personál sa nestačil čudovať, keď som o hodnú chvíľu opustil vécko a prišiel do jedálenskej miestnosti vyzerajúc, že som sa tam kúpal. Na podlahe cvrkajúca voda z hlavy, značila moju tŕnistú cestu. Samozrejme, že som vylíčil personálu svoju nehodu, aby sa v najbližších hodinách mali na čom baviť a chechtať sa.
Služobka dopadla dobre. Akurát som nabádal kolegu, aby fajčil ako rušeň, aby prekryl šíriace sa pachy odo mňa.
A v zime? Tiež ma šťastie neopúšťalo. Lavínka zo strechy rovno na mňa. Čo už? 
Alebo. Ako výškari sme čistili svetlíky na streche haly. Bilancovali sme výkon vtedajšieho jesenného dňa. Sediac na rebríkoch opretých o svetlíky sme sledovali obrovský kŕdeľ košických vrán v povzdiali. Kamarát, ktorý si to z nimi už dosť užil, keď ho zbombardovali v parku, keď ich vyrušil prechádzajúc pod stromami, na ktorých tí vtáci spali, vyriekol:
„Stav sa, že nás oserú.“
„Cha-cha, veď nás ani nevidia,“ oponoval som
Videli. Veľkým oblúkom ako lietadlo pri pristávaní, si nás zmapovali a za silného škreku narovnali kurz rovno na nás. Museli sme vyzerať ako dve stratené bytosti uprostred šírej púšte, či mora, ale dobre viditeľní na pozadí monotónnych sklenených lesklých svetlíkov. Lebo strecha bola veľká, bez šance v tú chvíľu ujsť.
„Stav sa, že ma trafia,“ vyratúval svoje šance kamarát, ktorému sa aj v tejto osudovej chvíli, čakajúc na neodvratnú udalosť, stále chcelo stavovať sa. To už som nepovedal nič, vidiac vtáčie nástrelné bomby padajúce koridorom na sklenené svetlíky smerujúc presne na nás. Už sme len odovzdane čakali na svoj osud, dúfajúc v čo najmenšie naše škody. Kamarát to schytal na čiapku a ešte na montérky, mne sa ušlo na montérky. Takže vyzerajúc ako v maskáčoch sme to na ten deň zhnusene a smadľavo zapichli.

Tých príbehov bolo neúrekom a ešte dnes pociťujem, že sa okolo mňa vždy niečo zomelie. Úsmevné. Lebo vraj hovienka prinášajú šťastie. Mne priniesli, to čo som opísal. Mám to ja ale šťastie!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

V tomto module gadget sa vyskytla chyba